#: locale=sk
## Tour
### Title
tour.name = muzeum J Žižku
## Media
### Title
panorama_3BFD98E0_379F_8ED2_41C9_E08E14ABF7A5.label = A
panorama_3CA9E953_379F_8FF7_41C9_AAFF227A5EAF.label = B
panorama_3CAB8508_379E_8752_41C5_F53B5D0D2EC2.label = M
panorama_3CAB9005_379E_FD52_41C2_CE1CC303CE9F.label = CH
panorama_3CAB9A9B_379E_8D76_41C1_2A8E957DEB1A.label = L
panorama_3CAB9D4C_379E_87D2_41CB_6716C0859BAF.label = D
panorama_3CABA030_379E_BDB2_41A2_5D67BA8D0372.label = K
panorama_3CABA196_379E_BF7E_4197_EE7E2255B6D7.label = F
panorama_3CABA37A_379E_83B6_4187_CC8E8937BD0A.label = C
panorama_3CABA5B4_379E_86B1_41B3_B8AB9E07E7DA.label = H
panorama_3CABA783_379E_8356_41B6_562C7BB864A1.label = E
panorama_3CABB5C5_379E_86D2_41BC_391CC647DB21.label = J
panorama_3CABEB3D_379E_83B2_41A6_CEC687690488.label = G
panorama_3CABFAE7_379E_82DE_41C8_3A2FE6E8047A.label = I
photo_4F01E394_5B8F_85BC_41D1_A714B0EFA949.label = JB2cb3b1_padak
photo_976CAE5B_839A_EC19_41D3_1A6C66E111F0.label = partizanske_delo_hot_2014-05-11 15.49.24
video_33E43AA8_3CB7_D6FC_41C5_4BE6FD1C3AB6.label = avi
video_89E54B33_86F5_C190_41E0_38B99BEA8FB5.label = 02_Holokaust_D_J_Teschner
## Popup
### Body
htmlText_0F05D778_0097_FEDA_4150_BAF2A0471838.html = Pracovné nasadenie
Čistý pracovný čas v KT Mauthausen, v kameňolome i zbrojných fabrikách a výstavbe štôlní bol priemerne 11 hodín denne. Výnimkou boli kamenárski učni, ktorí pracovali 9 hodín denne.
Budíček bol v lete o 4.45, v zime o 5.15.Kto nevládal pracovať, bol „zastrelený na úteku“ (asi 4600 väzňov), ubitý na smrť v kameňolome, utopený, alebo na smrť utýraný pod studenou sprchou (asi 2300 väzňov). V zime 1941/42 nechali v kameňolome umrznúť stovky väzňov, a pomocou injekcií do srdca zavraždili najmenej 4700 väzňov. Práceneschopných (volali ich „pracovní invalidi“, alebo tiež „muselmänner“) vraždili cyklónom B v plynových komorách v Hartheime (Horné Rakúsko) a Mauthausene.
Výživa
Jedálny lístok väzňa vyzeral takto: Ráno 5dcl čiernej náhražkovej kávy bez cukru, vývar, zriedka rovnaké množstvo; na obed asi 1 liter eintopfu ( tekutina z kŕmnej repy, trochy zemiakov a údajne aj 25 gramov tuku a mäsa); večer (pre práceschopných väzňov) 33 dkg chleba a 2,5 dkg salámy, zriedka miesto salámy 2,5 dkg margarínu. Celkový príjem kalórii za deň bol asi 1450.19 Na ťažkú a dlhú prácu potreboval mauthausenský väzeň denne najmenej 4500 kalórii. Väzni teda hladovali. Vyskytovalo sa nespočetné množstvo chorôb zapríčinených hladom. Priemerná dĺžka života pre mauthausenského väzňa bola do jesene 1939 asi 15 mesiacov, do neskorého leta 1943, 6 mesiacov a neskôr do mája 1945 asi 9 mesiacov. Podľa medicínskych výskumov (pseudomedicínske pokusy na väzňoch) vážil dobre živený väzeň 42 až 48 kíl, ale boli aj dospelí muži čo vážili len 28 kíl.
Hans Marsalek a Kurt Hacker: Krátke dejiny koncentračného tábora Mauthausen a jeho troch najväčších pobočiek Gusen, Ebensee, Melk. www.mauthausen-memorial.gv.at
Slovenských protifašistických bojovníkov deportovali gestapáci a nemecká bezpečnostná služba v posledných mesiacoch roku 1944 predovšetkým do koncentračného tábora Sachsenhausen a začiatkom roku 1945 do koncentračného tábora Mauthausen
PRVÝ TRENČIANSKY TRANSPORT do koncentračného tábora Mauthausen bol vypravený 9.februára 1945 z väznice Okresného súdu v Trenčíne. Okolo 70 väzňov fašisti naložili do dvoch nákladných vozňov, ktoré pripojili k pravidelnému osobnému vlaku do Bratislavy. Transport dorazil do koncentračného tábora 12. februára.
Boli v ňom:
Baláž František, Oščadnica Baláž Gejza, Oščadnica Barčík Ján, Závodie pri Žiline Bednárik Róbert, Trenčín Beháň Ignác, Strečno Beháň Ján, Strečno Beňo Gabriel, Valaská Belá Bonan Ferdinand, Valaská Belá Bratranec Adam Bulko Ján Čuriak Pavel, Žilina Ducký Ľudovít Ďurčo Jozef, Strečno Duriška Štefan, Vrútky Híreš Augustín, Valaská Bela Híreš Leopold, Valaská Bela Horvát Rudolf, Rybany Chabada Štefan, Žilina Janiska Ján, Rajec Jánoš — maďarský dezertér Javorka Vojtech, Banka pri Piešťanoch Kiška Jozef, Závodie pri Žiline Kolárik Róbert, Rajec Komoráš Anton, Turzovka Kováčik Emil Kováčik Ján, Bánovce nad B. Kozinka Milan, Miezgovce Krajíček Matej Kvasnica Miro, Žilina Kúdela, Bratislava Kyselý Pavel, Myjava Martinek František, Trenčín Martinek Juraj, Závodie ing. Marks, Žilina Martinkovič Rudolf, Žilina Martinik Ferdinand, Martin Maslák Michal, Zlatníky Michalčík Rudolf Michalec Martin, Krajné Michalides Rudolf, Bodovka Mikulka Kamil, Žilina Mikuš Štefan, Miezgovce Nález Ľudovít, Krásna Ves Ondruška Ján, Miezgovce Pobiecky Dezider, Bratislava Rigo Bartolomej Rosenzweik Ľudovít, Vrútky Samek Rudolf, Žilina Sečanský Ján, Miezgovce Sečanský Jozef, Miezgovce Sečanský Ľudovít, Miezgovce Sečanský Štefan, Miezgovce Sekerka František, Valaská Belá Sivák Viliam, Myjava Sokolík Ján, Bánovce nad B. Ševčík Štefan, Žilina Škarba Ondrej, Rudno Škvarenina Milan, Miezgovce Šútek Rudolf, Závodie pri Žiline Trokan Eduard Trpíš František, Mojšova Lúčka Trpíš Pavel, Mojšova Lúčka Vavák Viliam, Rajec Zemčík Jaroslav, Bánová
Čo bol koncentračný tábor?
Koncentračné tábory (KT) zriadené v národno-socialistickom Nemecku (1933-1945) boli zberné tábory pre civilistov a zároveň jedným z najkrutejších nástrojov teroru Hitlerovho režimu. V koncentračných táboroch boli bez súdneho procesu väzení politickí protivníci, najskôr hlavne komunisti, socialisti a príslušníci iných politických strán, židia, duchovní, cigáni a po roku 1939 aj milióny cudzincov. Približne do zimy 1941/42 bolo úlohou KT udržiavať Hitlerov teror, boli to miesta vykorisťovania, kde väzni žili ako otroci. Od zimy 1942 museli väzni v KT pracovať aj na výzbroji armády. Niekedy sa stalo, že z KT prepustili niekoľko jednotlivcov (väčšinou Rakúšanov, alebo Nemcov).
Čo bol vyhladzovací tábor?
Okrem koncentračných táborov existovali ešte vyhladzovacie tábory. V týchto (napríklad Osvienčim-Birkenau, Treblinka, Sobibor, Kulmhof, Belzec, atď.) boli po selekcii alebo bez nej (selekcia: triedenie ľudí podľa toho či boli schopní pracovať) zavraždené milióny Židov z celej Európy v plynových komorách, ktoré tam boli nainštalované na tento účel. Rozsah prenasledovania počas nacionálno-socialistického teroru dokazujú záznamy Medzinárodnej vyhľadávacej služby Červeného kríža v Arolsene o KT. V Európe obsadenej nemeckými jednotkami bolo (okrem väzení a táborov pre vojnových zajatcov) 1226 hlavných táborov, 1011 vedľajších, alebo vonkajších táborov a 114 vyhladzovacích a židovských táborov.
Strážne orgány:
Všetky koncentračné a vyhladzovacie tábory podliehali národnosocialistickým Schutzstaffeln (dosl. „ochranné oddiely“, skratka SS) a strážili ich príslušníci SS. SS bola samostatná vetva Hitlerovej strany. Členovia SS boli pôvodne nasadzovaní ako ochranka straníckych funkcionárov, neskôr hlavne ako strážcovia koncentračných táborov, v tajnej štátnej polícii, ako špecialisti na masové vraždy v plynových komorách, pri masových strieľaniach, ktoré vykonávali tzv. Einsatzkommandos a nakoniec aj v samostatnej vojenskej jednotke SS. SS sa oficiálne mala „starať o ochranu Fuhrera a ochranu vnútornej bezpečnosti Ríše.“ Až od roku 1941 patrili všetci príslušníci SS do tzv. Waffen SS (dosl. Zbrane SS).
Kto mohol prežiť?
V táboroch mohli za zvlášť priaznivých podmienok prežiť hlavne nemeckí a rakúski väzni, ktorí mali to šťastie, že počas prvých mesiacov nepodľahli chorobám a zraneniam, a ktorí boli potom pridelení do nejakej táborovej služby, alebo pracovali pod strechou. Boli to hlavne väzni, ktorí mali zvláštne znalosti, alebo ktorých esesáci potrebovali pri správe tábora. Rečovo zdatní väzni, technickí kresliči, lekári, umeleckí stolári, kamenári, mechanici, stavbári všetkých odborností, neskôr aj odborníci na zbrane a nakoniec tiež väzni, ktorí boli žiaľbohu ochotní fungovať ako predĺžená ruka SS v táborovej samospráve a podieľať sa na vraždení svojich druhov. Zo zahraničných a židovských väzňov mohli prežiť len jednotlivci, ktorí mali zvlášť veľké šťastie. No väčšina z tých, čo naozaj prežili prišli do tábora v posledných mesiacoch vojny a v máji 1945 ich pred smrťou zachránili postupujúce spojenecké vojská.
Farebný trojuholník – označenie väzňov
Pôvod, rasu, náboženské a politické vyznanie registrovaných väzňov a aj dôvod ich zatknutia bolo možné rozlíšiť podľa farebného trojuholníka, ktorý nosili na ľavej strane vo výške hrudi. Politickí väzni mali červený trojuholník, a podľa ich národnosti bolo na ňom čiernou farbou vyrazené začiatočné písmeno ich vlasti: Francúzi mali F, Juhoslávci J, Poliaci P, atď. židovskí väzni museli pod červeným trojuholníkom nosiť žltú hviezdu. Osud židov bol ešte strašnejší a dĺžka ich života omnoho kratšia ako u ostatných väzňov.
Pod farebným trojuholníkom sa nachádzalo väzenské číslo.
DRUHÝ TRENČIANSKY TRANSPORT.
Ďalších 111 väzňov z väznice Krajského súdu v Trenčíne odtransportovali do Mauthausenu rovnakou cestou v dvoch nákladných vozňoch v dňoch 14.-18. februára 1945.
Boli v ňom:
Antala Štefan, Závada pod Čiernym vrchom Báčik Belák Michal, Závada pod Čiernym vrchom Belan Adam, Závada pod Čiernym vrchom Celláry Marek, Prievidza Cvopa Michal, Dolné Vestenice Cvopa Štefan, Dolné Vestenice dr. Darvaš, Trenčín Dudík Štefan, Myjava Ďurček Ignác, Valaská Belá Fajnor Ján, Brezová Filo Michal, Závada pod Čiernym vrchom Filo Ondrej, Závada pod Čiernym vrchom Filo Tomáš, Závada pod Čiernym vrchom Gašperík Jozef, Maríková Hadvig Michal, Závada pod Čiernym vrchom Híreš Alexander, Valaská Belá Hmirák Pavel, Myjava Hodúl Pavel, Myjava Hornák Jozef, Omšené Húska Ján, Brezová Ištók Adam, Dolné Vestenice Ištók Ján, Dolné Vestenice Ištók Ján mladší, Dolné Ištók Jozef, Dolné Vestenice Jakubóczy Jozef, Trenčín Janovský Vojtech, Trenčín Jarolím Jozef, Uhrovec Javorček Ján Javorček Štefan Kohuš Martin, Závada pod Čiernym vrchom Kohuš Peter, Závada pod Čiernym vrchom Kopa Štefan, Banská Bystrica Kopčan Ján, Závada pod Čiernym vrchom dr. Korž Vladimír, Žilina kpt. Kostka Kováčik Ernest, Borovce pri Piešťanoch Krcho Gustáv, Závada pod Čiernym vrchom Krcho Michal mladší, Závada pod Čiernym vrchom Krcho Štefan, Závada pod Čiernym vrchom Krcho Štefan, Závada pod Čiernym vrchom Krpeľan, Kudrjavcev Ivan, ZSSR Macúš Martin, Považská Bystrica Masár Ján, Dolné Vestenice Michalec Rudolf, Trenčín Mikula Ján, Dolné Vestenice Miškina Jozef, Rudnianska Lehota, okr. Prievidza Mrákava Rudolf Mrázik Ján, Trenčín Nemšák, Nové Mesto n/V. Olejka Koloman, Dolné Vestenice Podludský Michal, Dolné Vestenice Podskoč Štefan, Bratislava Popelár Ladislav, Nové Mesto nad Váhom Sabo Jozef, Dolné Vestenice Sabo Koloman, Dolné Vestenice Sabo Štefan, Dolné Vestenice Sečanský Jozef, Závada pod Čiernym vrchom Sečanský Matej, Závada pod Čiernym vrchom Sedov Michail, ZSSR Smatana Vojtech, Dolné Vestenice Smolík Ján, Dolné Vestenice Smotana Vojtech, Bratislava Šándor Anton, Dolné Vestenice Šándor Ján, Dolné Vestenice Škorec Štefan, Bánovce nad Bebravou Škorec Štefan, Závada pod Čiernym vrchom Škultéty Ján, Závada pod Čiernym vrchom Škultéty Ján mladší, Závada pod Čiernym vrchom Škultéty Michal, Závada pod Čiernym vrchom Škultéty Michal mladší, Závada pod Čiernym vrchom Škultéty Michal, Závada pod Čiernym vrchom Šlahor Ľudovít, inž., Piešťany Šujanský E., Jastrabie Šúň Koloman, Dolné Vestenice Šúň Ľudovít, Dolné Vestenice Stanek Vojtech Stráňai Karol, prof., Bratislava Tatranský Alexander Tovary Štefan, Piešťany
V PRVOM BRATISLAVSKOM TRANSPORTE 19. februára 1945 v ktorom boli politickí väzni z Bratislavy boli aj Baranov Pavel Alexandrovič a Štefan Dubček
Viera Zajacová:Slováci v Mauthausene
Pamätník Jankov vŕšok
Na večnú pamiatku tých, ktorí položili v boji proti fašizmu to najcennejšie — svoje životy, pristúpilo sa z iniciatívy okresného výboru KSS a okresného Zväzu slovenských partizánov v Bánovciach nad Bebravou za pomoci okresného národného výboru a vyšších straníckych a štátnych orgánov k vybudovaniu pamätníka na Jankovom vŕšku. Pamätník na Jankovom vŕšku sa stal symbolom hrdinstva a slávy, symbolom úcty a vďaky všetkým tým, ktorí bojovali za našu slobodu a v tomto boji stratili to najcennejšie - svoj život. Autormi návrhu pamätníka boli akademický sochár Jozef Pospíšil a ing. architekt Slatinský. Investorom bola Okresná odbočka Sväzu slovenských partizánov s predsedom Cyrilom Dřinekom. Na výstavbe pamätníka sa podieľali občania z okolitých obcí a miest, priami účastníci SNP a dokonca i brigádnici z Moravy a Čiech. Výstavba sa robila bez akýchkoľvek mechanizmov, nakoľko v tom čase nebol na Jankovom vŕšku elektricky prúd a voda. Práce sa robili ručne a voda sa privážala. Mohyla bola odhalená pri príležitosti osláv SNP v roku 1951. V ďalších rokoch sa postupne pokračovalo v budovaní rekreačného areálu, urobila sa elektrická sieť a vodovod.
Pamätník je v tvare obrovského pylóna, v pôdoryse päťcípej hviezdy na vrchu ukončený štvorcovou doskou. Pylon vyrastá zo stredu štvorcovej základne, v ktorej je umiestnené mauzóleum s prsťou z bojísk a významných miest 2. svetovej vojny. Umiestnené sú tam aj urny s popolom pozostatkov upálených partizánov a veliteľa partizánskej brigády Teodora Polu. Na jej vonkajších stenách sú vysekané nápisy.„Sláva a večná pamäť padlým hrdinom“ (Ten istý text v ruštine). Nepřátel se nelekejte, na množství nehleďte“.“Vďaka našim partizánom a sovietskym hrdinom“. Vo vnútri mauzólea: Nad sarkofágom - „Vášmu odkazu verní zostaneme“. Po bokoch: „ Mier bude zachovaný a upevnený ak ľud vezme vec zachovania mieru do svojich rúk (J.V.Stalin)“. „SNP zostáva nevyčerpateľným žriedlom našej triednej a národnej hrdosti (V. Široký) Pamätník obkolesuje zemitý val, ktorý je preklenutý schodišťami. V areáli ho dopĺňa symbolický cintorín s hrobmi bojovnikov: Josif Vlaščenko SSSR, Michail Charlan SSSR, Michail Kaširin SSSR, Edita Katzová, Dudašík Štefan 24r. Breza, Čmelko Štefan 23r. Omšenie, Jozef Veselý Čech, a organizátora SNP Jamrich Jozef. Ako súčasť areálu bolo vybudované rekreačné stredisko pre účastníkov odboja so Spoločenským domom Jána Švermu a ubytovňou.
Omastiná
Nemecké komando ZbV 15, ktoré bolo súčasťou Einsatzgruppe H nemeckej bezpečnostnej polície SIPO a nemeckej bezpečnostnej služby SD prepadlo 11. novembra 1944 obec Omastiná, v ktorej jeden čas sídlil štáb brigády J. Žižku. Nemci obec vypálili a vyrabovali. Zhorelo 7 domov a 7 hospodárskych stavenísk. Zatkli starostu obce Ondreja Kurica a ďalších 12 občanov, ktorých popravili na Cibislávke za pomoc partizánom. Okrem toho uväznili 42 obyvateľov v Ilave a 28 v Bánovciach nad Bebravou.
Prašice
30.novembra sústredili do školskej záhrady všetkých mužov od 16 do 65 rokov. Z Nitry prišli gestapáci a ihneď vytvorili preverovaciu komisiu, v ktorej bolo päť príslušníkov gestapa, predseda miestnej organizácie HSĽS Michal Paluš, vládny komisár obce Pavol Tomka, notár Mikuláš Jalakša, žandársky strážmajster Štefan Gašparík, učiteľ Ján Eliáš, miestny obchodník František Godál, prašický farár Viktor Gajdošík a závadský farár Hugo Comora. Gestapáci si sadli do čela miestnosti a komisiu rozsadili proti sebe do písmena „V" rozkročmo na stoličky tak, že ruky mali opreté o operadlo stoličky. Ak preverovaný bol spoľahlivý, členovia komisie mali zdvihnúť ukazovák, ak spolupracoval s partizánmi alebo bol partizán, členovia komisie mali pravou rukou prejsť po operadle stoličky. Tlmočník gestapa hneď úvodom oznámil, že každý zatajený prípad bude stáť členov komisie život. Celé tri dni zasadala komisia a od skorého rána do neskorých večerných hodín vodili fašistickí vojaci občanov pred komisiu. Domov zo záhrady ich nepúšťali, ani k nim nikoho nepustili. Keď komisia za tri dni nikoho neoznačila za partizána, vytiahol veliteľ gestapa zoznam 18 občanov, ktorí boli u partizánov. Našťastie v zozname boli prezývky, a nie pravé mená občanov. Neznámemu miestna prezývka nič nehovorila a celá komisia sa vyjadrila, že v ich obci osoby s takými menami nebývajú. Prašice unikli osudu vypálenia.
OVP 80
Osobný výsadkový padák vzor 80
Padák určený na vysadzovanie prieskumných skupín, k vykonávaniu bojových a cvičných zoskokov jednotlivca s úplnou výzbrojou a výstrojom. Zavedený do výzbroje ČSLA v druhej polovici 80 rokov 20. storočia. Zoskoky sa uskutočňovali z lietadla pri rýchlosti 200 až 350 km/hod, minimálna bezpečná výška 150 m nad terénom, z vrtuľníku pri rýchlosti 100 -200 km/hod 250 m nad terénom.
Takticko-technické údaje
plocha vrchlíku 70 m2
bez prenosnej tašky 13 kg
max. hmotnosť s prenosnou taškou 13,50 kg
max. hmotnosť výsadkára s výstrojom, výzbrojou a padákmi 140 kg
stredná vertikálna rýchlosť klesania na padáku pri hmotnosti záťaže s padákmi 100 kg v posledných 35 metroch nad terénom 5 m/s
počet polí 28
počet povolených zoskokov 250
Partizánske hnutie a príprava Slovenského národného povstania
Významným strediskom partizánskeho hnutia už v lete 1942 bola Horná Nitra a pohorie Vtáčnik. Už v auguste 1942 bola z poverenia Ústredného výboru KSS zvolaná do vily Pavla Nemca na lesnom hospodárstve v Oslanoch porada, na ktorej sa zúčastnili František Hagara, Albín Grznár a zástupca podtatranskej oblasti. Práve na nej sa rozhodlo o vytváraní „jánošíkovských družín“. Albín Grznár bol poverený organizovaním týchto družín na hornej a dolnej Nitre. Vytvorený Revolučný komitét horno a dolnonitrianskej oblasti si vytýčil úlohy: utváranie jánošíkovských družín, budovanie táborísk, zemľaniek a bunkrov v horách, organizovanie zásobovania družín obuvou, šatstvom, potravinami, liekmi i ďalším potrebným materiálom, organizovanie zbierok finančných prostriedkov pre družiny a na podporu rodín uväznených politických pracovníkov, vydávanie a rozširovanie ilegálnej tlače, nadväzovanie stykov s protifašistickými bojovníkmi iných skupín za hranicami okresu, s dôstojníkmi vojenských posádok s cieľom získavať zbrane, zakladanie revolučných národných výborov.
Likvidácia Československa
Mníchovská zrada Československa Anglickom a Francúzskom v septembri 1938 znamenala okupáciu Sudiet Nemeckom, Tešínska Poľskom a južného Slovenska Maďarskom. HSĽS vydala 6.októbra 1938 v Žiline Manifest v ktorom požadovala autonómiu pre Slovensko, hlásila sa k duchu mníchovskej dohody a prihlásila sa po boku národov bojujúcich proti „marxisticko-židovskej ideológii“. Na základe Manifestu podpísali zástupcovia HSĽS, agrárnej, živnostenskej, národnosocialistickej, fašistickej a národnej strany žilinskú dohodu ktorou sa postavili za návrh HSĽS na autonómiu, žiadali okamžité vytvorenie slovenskej vlády na čele s dr. Jozefom Tisom. Pražská vláda vymenovala 7.októbra 1938 prvú slovenskú krajinskú vládu podľa žilinskej dohody. Jedným z prvých opatrení novej vlády bolo zastavenie činnosti Komunistickej strany 9.októbra 1938. HSĽS dosadzovala svojich ľudí do všetkých verejných inštitúcií a vymohla si postupné odvolávanie českých úradníkov, četníkov, profesorov zo Slovenska a tak sa pripravovala na vyhlásenie samostatnej Slovenskej republiky. Slovenský snem odhlasoval samostatnosť 14.3.1939 a tým sa otvorila cesta k likvidácii Československa. Z Čiech a Moravy vytvoril Hitler Protektorát s priamou správou Nemeckom. Samostatný slovenský štát - Slovenská republika, bol satelitným štátom plne kontrolovaným Nemeckom, čo zakotvovala tzv. ochranná zmluva z 23.marca 1939, ktorou sa vytvorila tzv. „Ochranná zóna“ od hraníc Protektorátu až po východné hranice západoslovenských Karpát. „Už 16.marca 1939 obsadila nemecká armáda Nové Mesto nad Váhom, Horné Srnie, Nemšovú a Trenčianske Teplice. Trenčín obsadili 25.marca 1939. V Novom Meste zriadili hraničný prechod, slovenská posádka musela odísť do Piešťan. Na okupovanom území platila ríšska marka v pomere 1 RM: 10Ks. Nemecké vojsko preto hromadne vykupovalo všetok cenný tovar a vyprázdňovalo obchody, vyprázdňovali vojenské sklady a odvážali vojenskú výstroj a výzbroj. Nemecké vojská opustili mestá Trenčianskeho okresu až vtedy, keď vyviezli najcennejší vojenský materiál a zásoby.“
Temer hneď po vyhlásení nového štátu napadlo Maďarsko napriek nemeckým garanciám nový štátny útvar, bombardovaním letiska v Spišskej Novej Vsi. Vznikla tzv. malá vojna. Dokonca 23.marca maďarské vojsko vtrhlo na územie Slovenskej republiky, v boji pri Vyšnej Rybnici ich zastavili a prinútili k ústupu
Vojna s Maďarskom trvala až do 15.apríla 1939. „Pre podnikanie, investovanie a obchodovanie boli v prvých rokoch Slovenskej republiky pomerne priaznivé podmienky: vzniklo nové colné územie, mnoho tovarov a surovín sa z medzinárodných trhov začiatkom vojny stratilo, niektorí tradiční dovozcovia odpadli.“ „Obchodné zmluvy mohol slovenský štát uzavierať až po podpísaní dohody s Nemeckom, Slovenská národná banka mohla významnejšie operácie robiť iba so súhlasom nemeckého člena správy.....“ Podniky patriace zahraničným kapitálovým skupinám sa dostali postupne do vlastníctva nemeckých monopolov. Nemecké banky ovládli banky. Napríklad kovospracujúci priemysel koncern Herman Göring-Werke ovládol fabriku v Dubnici nad Váhom. V oblasti vnútropolitickej dochádza k prenasledovaniu tých, ktorí nesúhlasia s režimom a žandárske stanice museli vypracovať „Zoznam komunistov, marxistov a Čechov, ktorí teraz predstierajú príslušnosť k niektorej tuzemskej neslovenskej národnej skupine“. Na základe týchto zoznamov a so zdôvodnením poburovania pri povolávaní brancov, boli bývalí komunistickí predáci z Uhrovca a ďalší komunisti zaistení a dodaní do zaisťovacieho tábora v Ilave.
Vstup do vojny s Poľskom.. Slovenský štát ako spojenec hitlerovského Nemecka sa zúčastnil vojny s Poľskom. Túto vojnu s víťazným koncom pre Nemecko, klérofašistický režim využil na zdvihnutie nacionalistickej vlny. Vytvoril očakávania, že s pomocou Hitlera znovu prinavrátia južné územia obsadené Maďarskom, čo sa však nestalo.
Prechody vojakov do zahraničných armád. Po rozbití republiky sa mnohí vojaci snažili odísť bojovať do zahraničných armád, ktoré bojovali proti fašizmu. Pri prechode cez Slovensko im pomáhali slovenskí antifašisti.
Vojna proti Sovietskemu zväzu. . Slovenský štát ako verný spojenec Hitlera sa aktívne zapojil do vojny proti Sovietskemu zväzu 22. júna 1941. Slovenskí vojaci útočili spolu s nemeckými jednotkami a bojovali proti Červenej armáde. Toto už nebola krátka a víťazná vojna a z frontu dochádzali aj správy o mŕtvych a ranených. Slovenskí vojaci videli zverstvá, ktorých sa dopúšťali nemecké vojská na vojakoch Červenej armády, ale aj na civilnom obyvateľstve. Preto prechádzali do partizánskych oddielov bojovať proti fašizmu. Po porážkach nemeckej armády pri Stalingrade, Kursku v rokoch 1942 a 1943 pochopili viacerí, že Nemecko vojnu prehrá. Vytvárali sa podmienky pre široký protifašistický odboj. V decembri 1943 bola podpísaná Vianočná dohoda medzi komunistami a občianskym blokom. Výsledkom bol vznik Slovenskej národnej rady ako predstaviteľky slovenského ľudu bojujúceho proti fašizmu.
Partizánska prísaha
„Prisahám na všetko, čo mi je sväté, že v boji za oslobodenie Československej republiky nebudem ľutovať ani svojich síl, ani svojho života. Nemilosrdne budem mstiť všetky muky a slzy našich matiek a sestier, zavraždených vlastencov, všetky zločiny, spáchané nemeckými a maďarskými barbarmi na Cechoch a Slovákoch a karpatských Ukrajincoch. Dobrovoľne som sa prihlásil do radov partizánskych bojovníkov a sľubujem, že budem vždy poslušný rozkazu svojho veliteľa a svojho oddielu a budem ho bezvýhradne plniť. Zverené tajomstvo budem posvätné chrániť. Svojich druhov a svoj oddiel nikdy nezradím, hoci by som bol vystavený sebeťažším mukám. Keby som však svoj oddiel zradil, nech ma stihne prísny trest z rúk kamarátov. Môj oddiel mi bude rodinou. Keď upadne do ťažkého postavenia, budem mu nápomocný a nedopustím, aby sa dostal do rúk nepriateľa. Sám sa nikdy živý nevzdám do rúk nepriateľovi. Všetky moje myšlienky a sily budú odo- dneška venované jedinému cieľu: škodiť nepriateľovi na každom kroku, pomáhať zo všetkých svojich síl boju mojej vlasti za slobodu. V tomto boji neustanem, kým posledný cudzí votrelec nebude vyhnaný z našej pôdy, kým Československá republika, štát slobodných Čechov a Slovákov a karpatských Ukrajincov, nebude opäť slobodný. Mojím heslom bude: smrť fašistickým okupantom, slobodu Československej republike! Tak prisahám!"
Významným strediskom partizánskeho hnutia už v lete 1942 bola Horná Nitra a pohorie Vtáčnik. Už v auguste 1942 bola z poverenia Ústredného výboru KSS zvolaná do vily Pavla Nemca na lesnom hospodárstve v Oslanoch porada, na ktorej sa zúčastnili František Hagara, Albín Grznár a zástupca podtatranskej oblasti. Práve na nej sa rozhodlo o vytváraní „jánošíkovských družín“. Albín Grznár bol poverený organizovaním týchto družín na hornej a dolnej Nitre. Vytvorený Revolučný komitét horno a dolnonitrianskej oblasti si vytýčil úlohy:utváranie jánošíkovských družín, budovanie táborísk, zemľaniek a bunkrov v horách,organizovanie zásobovania družín obuvou, šatstvom, potravinami, liekmi i ďalším potrebným materiálom,organizovanie zbierok finančných prostriedkov pre družiny a na podporu rodín uväznených politických pracovníkov,vydávanie a rozširovanie ilegálnej tlače,nadväzovanie stykov s protifašistickými bojovníkmi iných skupín za hranicami okresu, s dôstojníkmi vojenských posádok s cieľom získavať zbrane,zakladanie revolučných národných výborov.
Do uhrovskej doliny sa postupne dostali všetky ilegálne letáky, najmä „Zprávy KTK" a „Hlas ľudu". Koncom roka 1942 sa dostali do doliny smernice o organizovaní jánošíkovských družín. Na ich základe začala skupina okolo Rudolfa Rybana a Emila Kubovčáka spolu s bratmi Sečanskými zo Závady pod Čiernym vrchom so stavbou dvoch poľovníckych chát a troch bunkrov pod Čiernym vrchom a pod Okrúhlym vrchom. Pri poľovačkách — poľovný revír bol v chotároch obcí Kšinná a Závada pod Čiernym vrchom — Rudolf Ryban a Emil Kubovčák sa často stretávali s polesným Viktorom Židom z osady Klin pri Valaskej Belej a prijímali od neho letáky, ktoré rozširovali v uhrovskej doline.V októbri 1942 zatkli a súdili i Dušana Kubovčáka. Nič mu nedokázali, ale postavili ho pod policajný dozor. S touto informáciou prišiel k Emilovi Kubovčákovi nový veliteľ žandárskej stanice v Uhrovci Pavol Vašíček a stal sa spolupracovníkom. Od začiatku roku 1943 okresné vedenie v Uhrovci používalo často a úspešne jeho informácie.Postupne v uhrovskej doline narastala situácia, ktorá sa nedala zvládnuť jestvujúcou štátnou mocou. Komunisti svojou činnosťou, presviedčaním a agitačnou prácou získali obyvateľstvo podhorských obcí. V uhrovskej doline prakticky nejestvovala Hlinkova garda a Hlinkova slovenská ľudová strana mala len málo členov. Mocenské orgány sa ani nepokúšali tieto organizácie v doline aktivizovať.Aktivity antifašistov nezastavili ani zatýkania a perzekúcie.
Ilegálna KSS organizovala tajné bojové skupiny . Vstupovali do nich komunisti, pokrokovo zmýšľajúci občania a utečenci z nacistických zajateckých táborov, predovšetkým príslušníci Sovietskej armády. Príchod sovietskych vojakov a dôstojníkov bol veľkým prínosom pre partizánske hnutie, nakoľko mali bojové skúsenosti z organizovania partizánskeho boja.V októbri roku 1943 sa v uhrovskej doline objavili utečenci z fašistických zajateckých táborov.Ako prvý prišiel kapitán Červenej armády Pavol Baranov, ktorý ušiel z nemeckého koncentračného tábora.Pavol Baranov si získal dôveru súdruhov a stal sa jedným z organizátorov ozbrojeného boja na hornom Ponitrí. Okrem kapitána Baranova v roku 1943 prišla do Uhrovca skupina nadporučíka Červenej armády Ivana Časnyka, ktorú previedli komunisti z Novej Lehoty. Časnyka ubytovali u Michala Chuťku a kapitán Ivan Šabla, býval u súdruha Boďu v Horných Našticiach. Ďalej do priestoru uhrovskej doliny prišli dôstojníci Červenej armády Nikolaj Putrenko a Filip Zarudnyj, ktorým sa tiež podarilo utiecť z fašistických koncentračných táborov. Súdruhovia z ilegálneho okresného výboru strany sa postarali, aby utečenci dostali ubytovanie, ošatenie i stravu. Pred agentmi ÚŠB ich skrývali na rôznych miestachKapitán Baranov rozvíjal ilegálnu politickú prácu podľa smerníc ÚV KSS a venoval veľké úsilie príprave ozbrojeného boja. Z jeho iniciatívy ilegálne vedenie KSS na hornom Ponitrí zvolalo začiatkom januára 1944 do osady Betlehem schôdzku ilegálnych pracovníkov z celého okolia. Na schôdzke sa zúčastnili Albín Grznár, Karol Ivanka, Michál Neština, Jozef Trojan, Rudolf Jašík, Jozef Plško, Dr. Ján Ševčík, Jaroslav Novák, Michal Kováčik a Pavol Baranov. Po referátoch Grznára a Baranova sa dohodli, že v najbližších dňoch zvolajú aktív ilegálnych pracovníkov zo širokého okolia a prerokujú prípravy na ozbrojené vystúpenie. Dr. Ševčík sa zaviazal, že v najbližších dňoch zadováži smernice ÚV KSS pre ilegálnu prácu a prípravu ozbrojeného boja. Jozef Trojan prijal záväzok, že bude zabezpečovať potravinami a šatstvom tie osoby, ktoré sa z bezpečnostných dôvodov musia zdržiavať v horách. Koncom februára 1944 konala sa v Uhrovci z iniciatívy Michala Chuťku a Michala Kováčika stranícka schôdza, ktorej sa zúčastnili i Albín Grznár a Pavol Baranov. Obaja predniesli referáty o situácii na fronte a o prípravách na ozbrojené vystúpenie proti fašistom. Nakoniec vyzvali prítomných k vykonaniu bojovej prísahy. Prísahu zložili do rúk Albína Grznára, ktorý držal v ruke revolver. O sile prísahy svedčí tá skutočnosť, že o schôdzke sa nedozvedel nikto nepovolaný.
Fašizmus
Základ ideológie tvorí vyhranený šovinizmus, rasizmus a antikomunizmus. Praktizuje režim totalitnej vládnej moci. Je to vláda finančného kapitálu. V zahraničnej politike je to šovinizmus v najhrubšej forme, ktorý kultivuje nenávisť proti iným národom. Prvýkrát bol fašizmus nastolený 1922 v Taliansku. Fašizmus, resp. polofašistické vlády existovali v medzivojnovom období v rôznych formách v Bulharsku, Maďarsku, Poľsku, Španielsku, Portugalsku a inde. Najreakčnejšou a najagresívnejšou odrodou fašizmu bol nemecký nacizmus, ktorý sa dostal k moci 30. 1.1933. Najznámejšími predstaviteľmi fašizmu boli Adolf Hitler a Benito Mussolini. Symbolom fašistov v Taliansku boli čierne košele a v Nemecku hnedé. košele.
Klérofašizmus
politické hnutie usilujúce sa získať hegemóniu cirkvi a duchovenstva v živote spoločnosti; forma vlády klerikálneho zamerania, uplatňujúca pri výkone moci fašistické metódy. Štátny útvar klérofašistického charakteru sa na Slovensku vytvoril za účinnej pomoci nacistického Nemecka rozbitím Československa a vytvorením Slovenskej republiky 14. 3. 1939 na území Slovenska okyptenom viedenskou arbitrážou. Hlavným a výlučným nositeľom totalitnej moci, inšpirátorom a realizátorom všetkých činov klérofašizmu bola Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), úzko spätá s katolíckym klérom a nacionalistickou slovenskou buržoáziou na čele s vodcom. Podľa vzoru fašistického Nemecka a Talianska utvorila Hlinkovu gardu (HG), Hlinkovu mládež (HM) a Freiwillige Schutzstaffel (FS), ktoré uskutočňovali rozsiahlu perzekúciu proti všetkým odporcom, predovšetkým komunistom. Pre politických odporcov klérofašistického režimu boli zriadené koncentračné tábory, najväčší z nich v roku 1939 v Ilave. Nacistický vzor uplatňovala klérofašistická vládna moc aj v rasovej diskriminácii a antisemitizme, kde bola tvrdá a drastická ako hitlerovské Nemecko. Vodcami HSĽS boli katolícki kňazi Andrej Hlinka a po jeho smrti od 2.septembra 1938 Jozef Tiso. Hlavným veliteľom HG bol Alexander Mach.
Generálny útok z 22. – 24. novembra 1944 mal ťažké následky. Prápory Slavkina, Boginského a Kozačoka, ktoré stratili spojenie so zväzkom, sa vrátili do Nízkych Tatier. Tu sa pridali ku partizánskej brigáde Stalin – Jegorov. Úplne bol rozbitý 6. prápor, ktorému velil Tomáš Lisko. Taktiež bol úplne rozbitý 5. prápor a už sa nikdy neobnovil. Zvyšky práporu sa pridali k iným partizánskym skupinám. Veľké boli aj materiálne straty, ktoré zväzok utrpel.
Stratil všetky motorové vozidlá. Sklady potravín a ostatného materiálu objavili Nemci, aj keď boli dobre ukryté. Ich polohu prezradili zajatí partizáni.
Fašisti pri generálnom útoku každú obec dôkladne prehliadli a potom nariadili sústredenie mužského obyvateľstva od 16 do 60 rokov v škole alebo v krčme, kam si mali priniesť so sebou svoje osobné doklady. Druhým nariadením pre všetko obyvateľstvo bolo oznámenie, že kto kúpil alebo dostal od partizánov kožu či látku, musí tento tovar odovzdať na určené miesto. Kto tento rozkaz neuposlúchne, bude potrestaný smrťou, i jeho rodina.
Fašisti, rozzúrení neúspechom v boji s partizánmi, pobrali z dedín a najbližších lazov všetkých mužov od 16 do 60 rokov a nahnali ich ako zajatcov a rukojemníkov do Bánoviec a Prievidze. Do Bánoviec asi 800 až 1000, do Prievidze 200 z Valaskej Belej. Tam boli vytvorené z príslušníkov gestapa a členov POHG zvláštne komisie, ktoré mali na starosti vytriedenie obyvateľov a partizánov, ako i tých, ktorí partizánom aktívne pomáhali.
„Vysoko v horách nad Uhrovským Podhradím v dobre zamaskovanej drevorubačskej kolibe bolo umiestnených šesť ťažko ranených partizánov. Medzi nimi bol i Grigorij Čubarov s amputovanou nohou, Michal Hanák s ťažko sa hojacimi nohami a Dalo Žarnovický s kolenom rozstrieľaným trhavou strelou. Starala sa o nich skupina partizánov.
Fašisti niekoľko dní v týchto miestach husto prečesávali les a narazili na drevorubačskú kolibu. Medzi strážnymi a fašistami sa rozpútal neľútostný boj. Do boja sa zapojili i ranení, pokiaľ sa vládali vysunúf z koliby. Zajali Hidku, ktorému došlo strelivo a Žarnovického, ktorý sa bránil granátom a pištoľou. Oboch odvliekli najprv do Prievidze a potom niekde do koncentračných táborov, kde stopy po oboch končia. Michalovi Hanákovi sa podarilo v zmätku dostať sa niekoľko desiatok metrov od koliby a zahrabať sa v húští do snehu. Fašisti ho nenašli, no zato sa porátali s ostatnými živými. Rozbesnení obranou zničili plameňometom partizánov i kolibu. Po ranených sa našli medzi obhorenými drevami len spálené zvyšky. Michal Hanák zostal vo svojom úkryte do večera. Tmou a snehom sa plazil dolu horou. Nad Uhrovským Podhradím ho našli partizáni, ktorí po boji v lese hľadali svojich druhov. Hanáka s vysokou horúčkou doniesli do chalupy neďaleko lesa. Schovali ho do sena, previazali rany, nakŕmili, ale keď vo dne znovu prišli do dediny fašisti a začali prehľadávať domy, gazda zaniesol Hanáka do lesa. Ranený znovu osamel, ale nevzdal sa. Nechcelo sa mu lúčiť sa so životom. Ako mohol, tak sa plazil po kolenách a rukách snehom k Uhrovcu. Ako dlho mu trvala cesta, nemohol odhadnúť, koľkokrát stratil vedomie, nevedel, ale nad Uhrovcom ho našli a doniesli do dediny. Uhrovec bol plný fašistických vojakov, denne terorizovali obyvateľstvo, mnoho Uhrovčanov sa ešte nevrátilo z vyšetrovania z Bánoviec nad Bebravou, o mnohých sa hovorilo, že ich odviezli na vyšetrovanie do Trenčína alebo do koncentračných táborov. Ostatní čakali zo dňa na deň, koho stihne krutý osud, ktorý dom bude zase vypálený. No i tak raneného partizána, ktorého mnohí z Uhrovca osobne poznali, nenechali zahynúť. Prenášali ho z domu do domu, schovávali na nejednej povale, v dierach v starej tehelni a nakoniec ho schovali v podzemnom kryte v lese nad dedinou. Sem mu nosili potravu, preväzovali rany, opatrovali, ako vedeli. Hanákovi stúpala horúčka, rany hnisali a nehojili sa. Naopak, denne s ním bolo čoraz horšie, horúčka neklesala a ranený bol zväčša v mdlobách. Občania Uhrovca Štefan Tuchyňa a Ján Bartušek usúdili, že ak nedostane lekársku pomoc a nemocničné liečenie, zomrie. Rozhodli sa k odvážnemu kroku. Bartušek zaobstaral od notára doklady na meno vymysleného gardistu z východného Slovenska, ktorý vraj bol u partizánov ako špión a partizáni ho postrieľali. Najbližšia nemocnica bola v Topoľčanoch, ale Uhrovčania vedeli, že tam vozili fašisti svojich ranených. V topoľčianskej nemocnici mali však svojho známeho lekára, ktorý už partizánom pomáhal. To bolo teda jediné miesto, kam mohli Hanáka dopraviť. Nabrali plný voz jedličiek, do nich schovali raneného, zakrúteného do deky a viezli ho do Topoľčian. Po trampotách cestou i v Topoľčanoch sa im konečne podarilo dostať sa do nemocnice, nájsť známeho lekára a informovať ho o situácii. Ten, keď videl stav Michala Hanáka, okamžite prikázal pripraviť operačnú sálu a amputovať obe nohy pod kolenami.“
Z okolitých veľkostatkov vyviezli po mlatbe obilie, aby sa nedostalo fašistom do rúk. Rozviezli ho -po mlynoch a dostali z neho i rodiny partizánov. Takto velenie vytvorilo podmienky na zabezpečenie jednotiek potravinami, ale postaralo sa i o rodiny, ktoré sa o stravovanie partizánov starali. Roľníkom, ktorí poskytovali potraviny, alebo ktorým boli pre potreby partizánov odobraté, štáb brigády dal potvrdenky o množstve a jednotlivých druhoch poskytnutých potravín, ktoré im po oslobodení roku 1945 boli v plnej hodnote vyúčtované. Na veľkostatku bratov Frolichovcov partizáni zhabali celú zásobu obilia, okrem prídelov pre deputátnikov. Časť z neho previezli do mlyna Matúša Kuchára a druhú časť rozdali medzi chudobné obyvateľstvo. Miestneho pekára Jozefa Valacha požiadali, aby napiekol chleba pre obyvateľstvo i pre partizánov. Obyvatelia tento čin prijali s vďakou a ponúkli partizánom svoje peniaze, ktoré sa nachádzali na notárskom úrade ako vybrané a neodvedené miestne poplatky. Okrem toho sa občania pre partizánov vzdali časti svojho prídelu. Najmä muži sa podelili s partizánmi o prídel cigariet.
Na okraji Bánoviec bolo hospodárstvo, ktoré patrilo k bánovskej fare. Pastier pravidelne pásol svine na poliach medzi Bánovcami a Hornými Našticami. Na hospodárstve ho považovali za hlúpeho a veľmi sa o jeho robotu nestarali. Raz večer miesto do chlievov v Bánovciach prihnal stádo do Uhrovca. Vyhlásil, že chce ísť k partizánom. Pridelili ho do uhrovskej bojovej jednotky a o stádo sa postaral Ondrej Sokolík. Niektoré kusy pridelil občanom na dokŕmenie, niektoré partizáni skonzumovali a časť vyúdili na zimné zásobovanie.
Prísunom väčších síl fašistických jednotiek do okolia bojového priestoru partizánskej brigády Jána Žižku nastali problémy v spojení partizánov s mestami, teda i s Trenčínom. Značnú časť ilegálnych pracovníkov v Trenčíne zatklo gestapo, no niektorí sa dostali do priestoru kontrolovaného partizánmi a ako spojky pomáhali zabezpečovať potreby partizánov a ORNV. Boli to napríklad Alexander Trančík, Alojz Šumbera, Štefan Škultéty, Ján Šebík a ďalší.
ORNV organizoval urýchlený zber ovocia. Skoro na každom dvore večermi mládež varila lekvár, starci chodili sušiť ovocie a ohníčky v sušiarňach neprestávali horieť dni a noci. Do tejto činnosti sa zapájali i partizáni, ktorí práve neboli na akciách alebo v strážnej službe. Podľa rozhodnutia náčelníka štábu vysunuli sa niektoré strážne stanovištia práve k sušiarňam. Partizáni tam radi chodili, lebo už nastávali chladnejšie noci a pri rozhovoroch s deduškami strážna služba rýchlejšie ubiehala. Z privezenej múky ženy v Závade pod Čiernym vrchom, Kšinnej, v Omastinej a Uhrovskom Podhradí piekli sucháre, ktoré sa potom dosúšali a prideľovali jednotkám. Staršina brigády parašutista Celestín Starých zabezpečil na prilepšenie cesta med a podľa receptu Márie Rybanovej piekli ženy v škole v Závade špeciálne medové sucháre. Zabezpečenie zimného predzásobenia riadil ORNV takmer vo všetkých dolinách. Z niektorých veľkostatkov priviedli partizáni do podhorských dedín i kravy a pridelili ich spoľahlivým občanom. Okresný náčelník zastavil pre dolinu všetky prídely cukru a cigariet. So súhlasom RONV obrátil sa na neho vládny komisár v Uhrovci s listom, že ak občania v doline nedostanú prídel, partizáni zničia vodovod pre Bánovce nad Bebravou pri Dubničke. Okresný náčelník uhrovského vládneho komisára osobne poznal a pochopil toto oznámenie ako upozornenie z jeho strany. Vládny komisár žiadal tiež súhlas na prevoz občana Uhrovca Šišmiša a občana Kšinnej Melasa do Topoľčian do nemocnice, nakoľko ich údajne zranili neopatrnosťou partizáni. Šišmiš bol zranený granátom pri výcviku partizánov a operácia v normálnych nemocničných podmienkach bola nutná. Rátalo sa s tým, že totožnosť Šišmiša si v Bánovciach ľahko overia a meno Melas sa v doline vyskytovalo často. Pod menom Melas chceli totiž poslať do Topoľčian jedného zo súdruhov z Moravy, ťažko raneného v prvých dňoch bojov, ktorého takisto bolo treba operovať. Okresný náčelník povolil prevoz i umiestnenie v nemocnici, dal súhlas k prevozu pošty z Uhrovca do Bánoviec, aj k vydaniu prídelu cukru a cigariet. Na zabezpečenie spojenia určili Štefana Trančíka a Jozefa Jarolína, ktorí prepravovali osoby v malom autobuse na trati Uhrovec — Bánovce už pred začiatkom povstania.
Pre 10.prápor zabezpečovali zásobovanie chlebom až tri obce: Šišov, Prašice a Kulháň. Šišov zabezpečoval obilie a jeho odvoz do mlyna, Prašice zabezpečovali mletie a pečenie chleba a Kulháň zabezpečoval dovoz chleba na Bielu Bukovinu, ako aj drevo na pečenie chleba.
Budovanie bunkrov a zásobovacích základní vykonávali občania podhorských obcí spolu s partizánmi.
Ošetrovanie ranených, nemocnice, zabezpečovanie liekov a preprava ranených do nemocnice
V Závade pod Čiernym vrchom bol v škole sklad uniforiem a prikrývok a zriadili aj ošetrovňu. Mária Turková spolu s dievčatami z Uhrovca podla pokynov Dr. Löwyho a Dr. Löwingera (obaja z Bánoviec) začali v jednej triede školy organizovať obväzisko.
Okolo 2.10.1944 Nemci obsadili Zliechov, ktorý sa stal ich výpadovým strediskom proti Valaskej Belej. Jednotka poručíka Stanka po nerovnom boji o Zliechov ustúpila do Valaskej Belej. Ranení partizáni boli ošetrovaní v zriadenej nemocnici v osvetovej besede u Polákov.
Po prvom útoku fašistov na dediny v slatinskej doline preniesli nemocnicu do školy v Uhrovskom Podhradí a Omastinej. Ľahšie ranení sa dostali do bunkrov pod Čierny vrch, kam sa presunul i štáb brigády.
Poľnú nemocnicu sa podarilo presunúť na Filov laz bez ťažkostí. Problémy nastali len s ťažko ranenými, ako boli Ivan Šabľa, Dalo Žarnovický, Ladislav Havlíček a ďalší, ktorí ťažko znášali prevoz po hrboľatých horských cestách. Výčiny fašistov sa nedali pred ranenými zatajovať. Ich surovosti privádzali zdravých do zúrivosti a ranených nadmieru rozrušovali. Heslo „Nedostať sa do rúk fašistov živý!" ovládlo nielen chorých, ale i ošetrujúci personál. Lekári a ošetrovateľky chodili do služby so zbraňou, ktorú mali poruke i v spánku. Chorí sa snažili mať pri sebe pištoľ alebo aspoň granát.
V čase premiestnenia ranených, lekárov, zdravotného personálu a nemocnice do Omastinej a Uhrovského Podhradia mal Dr. Alexander Tarakanov k dispozícii lekárov Dr. Löwyho, Dr. Löwingera, Dr. Alenu Skorkovskú a Dr. Šmidelovú, medik Vladimír Pleško, Dr. Weis, Dr. Gellert, Dr. Hora. Pri ťažko ranených boli vojenský zdravotník V Charitončík a zdravotník Tibor Stern. Dievčatá — zdravotníčky sa v službe menili, ale najviac služieb pri ranených strávili Elena Donáthová, Amálka Adame, Jana Talužková. Borka Dolinská a Anička z východného Slovenska, ale i ostatné, ktoré však väčšinou vykonávali službu v poľných práporoch a do nemocnice prichádzali sporadicky. Niektoré dievčatá od začiatku vykonávali priamo bojové úlohy — ako Elena Chuťková, Lýdia Sedlářová, Anna Debnárová, dievčatá Iskrové, alebo pracovali v civilných rozviedkach a v politickej práci, ako Katka a Margitka Chuťkové, Milka Michale, Božena Mazurenková, Emília Jamrichová, Kristína Matychová, Mária Sokolíková, Betka Guričanová a mnohé iné, mladšie i staršie, vydaté i slobodné, ktoré sa po dedinách a lazoch v celej oblasti starali o potreby bojovníkov, prali im, kŕmili a ošetrovali ranených, a to i vtedy, ked vedeli, že fašisti umučili ich manželov, blízkych, bratov, a smrť hrozila aj im. Ako príklad možno spomenúť Máriu Rybanovú, manželku riaditeľa školy v Závade pod Čiernym vrchom, tetu Chuťkovú v Uhrovci, tetku Mišťunovú v Rudnianskej Lehote a desiatky iných z dolín a lazov celého bojového priestoru partizánskej brigády Jána Žižku. Ženy a deti partizánskych veliteľov očakávali smrť z rúk fašistov pri každom ich príchode na trestnú výpravu proti partizánom. Takáto situácia bola vo všetkých obciach z jednej i druhej strany Rokoša, Čierneho vrchu, Inovca i Vtáčnika.
Treba spomenúť i študentov — medikov, ktorí od začiatku bojov nepustili z rúk pušku alebo automat a okrem funkcie zdravotníkov v prvej línii plnili aj úlohu bojovníkov, ako napríklad Pavol Luža z Trnavy.
Pre ťažko ranených, ležiacich v stane v Omastinej alebo v škole v Uhrovskom Podhradí, sa dedinčania vzdali i svojich postelí. Ľahšie ranení ležali na slame zakrytej padákovinou alebo plachtami. Ranení solidárne pomáhali jeden druhému, uľahčovali prácu dievčatám, ktoré neraz nevedeli, komu pomôcť skôr.
Dr. Tarakanov po svojom príchode už niekoľký raz prechádzal od jedného raneného k druhému, spolu s ostatnými lekármi posudzoval stav zranenia alebo choroby. Robili mu starosti nohy Michala Hanáka, ruka Ladislava Havlíčka i iné zranenia, ale najčastejšie sa zastavoval pri Grigorijovi Čuborovovi, rodákovi z Novosibirska. Pôvodne ľahké zranenie nohy z bojov o Uhrovec, priestrel pod kolenom, sa nehojilo. Grigorij si zranenie ošetril sám, pokračoval v boji a do nemocnice prišiel až keď už bolesti nemohol znášať. Podobné zranenie mal i Dalo Žarnovický, ktorý ho utrpel v bojoch v slatinskej doline. Michal Hanák mal prestrelené obe nohy, ale zranenia sa pomerne dobre hojili. Gríša, už nie mladý, bývalý frontový vojak, prežil utrpenie, hlad a týranie v koncentračnom zajateckom tábore. Nepoddal sa, utiekol, prešiel ďalekú cestu pešo až do uhrovskej doliny a tu sa znovu pustil do boja s fašistami. Priestrel ľavého lýtka sa nezdal byt nebezpečný, i keď na pilovaná guľka svalstvo roztrhla. Rana začala hnisať a jej okolie sa zapálilo. Tarakanov konštatoval sneť. Lekári sa na seba pozreli a vedeli, že pomôže len amputácia. V čase, keď bol Tarakanov vo zvolenskej nemocnici, obsah jeho lekárskej brašne spotrebovali a na skutočnú operáciu ostalo toho málo. Dokonca nemal ani pílku na kosti. Mnoho vecí bolo treba zabezpečiť. Do najbližšej nemocnice bolo ďaleko a okolie bolo obsadené fašistami. Nedalo sa čakať na spojenie rozviedčikov s trenčianskou alebo topoľčianskou nemocnicou, ale operovať bolo treba okamžite. Medzi lekármi sa nejaké nástroje našli, skalpel si Saša Tarakanov priniesol zo Zvolena, ale pílka sa musela použiť taká, aká bola — mäsiarska. Dr. Tarakanov nariadil vyvariť nástroje. V jednej miestnosti školy pripravili stôl, pokryli ho celtovinou, padákovinou a plachtami. Gríšu položili na provizórny operačný stôl a dali mu morfium. Tibor a ďalší štyria partizáni ho pridržiavali, Dorka Dolinská utierala spotenú tvár doktora i pacienta. Dr. Tarakanov s Dr. Löwym operovali, ak sa to dalo nazvať operáciou. Elena Donáthová pripravovala obväzový materiál.
Telo Sibírčana sa nepoddávalo ani morfiu. Spolubojovníci mali čo robiť, aby ho udržali bez pohybu. Lekári pracovali rýchlo a isto. Bolo vidieť, že Tarakanov nerobí svoju prácu prvý raz a podmienky ho neprekvapujú. Prišíval kožu okolo kosti a obväzoval. Keď bol s prácou hotový, Gríša nebol pri vedomí. Dali ho opäť na posteľ a šli sa poumývať
Revolučné národné výbory
Po vyhlásení SNP kým nemecké vojsko obsadzovalo južnú časť Stredného Považia, zatiaľ povstalci prevzali moc v okrese. Podriadil sa im okresný náčelník Minárik aj okresný žandársky veliteľ. Úradný záznam z 1. septembra 1944, vyhotovený na Okresnom úrade v Bánovciach nad Bebravou doslovne uvádza:
„Dňa 1. septembra 1944 dostavili sa do okresného úradu predseda Ľudového výboru Ján Repka a člen Ľudového výboru Ferd. Masaryk a podpísanému náčelníkovi vyhlásili rozkaz, podľa ktorého okresný náčelník nemá vydávať bez podpisu člena ľudového výboru Ferdinanda Masaryka žiadne rozkazy — nariadenia a nemá urobiť bez jeho vedomia žiadne opatrenia. Okresný náčelník prehlásil, že dľa danej situácie berie tento rozkaz na vedomie a bude sa podľa neho riadiť. Minárik, v. r. okresný náčelník, Masaryk, v. r. člen ľudového výboru, Danák, v. r. zapisovateľ."
Prvým opatrením bolo vydanie nariadenia všetkým notárskym úradom v okrese, aby sa vyzdobili verejné budovy s domy československými zástavami. Zároveň sa zakazovalo používanie akýchkoľvek fašistických zástav a označení. Z príkazu člena ľudového výboru nariadilo okresné žandárske veliteľstvo všetkým žandárskym staniciam, aby vykonávali službu v súlade s opatreniami revolučných národných výborov. Ďalšie nariadenia smerovali k zabezpečeniu plynulého zásobovania vojenských a partizánskych jednotiek a civilného obyvateľstva. Vyhláškou sa upravila záverečná hodina v hostincoch a reštauráciách na 20. hodinu a zakázal sa predaj liehových nápojov. V dňoch 1. a 2. septembra sa konali vo viacerých obciach verejné zhromaždenia za prítomnosti delegátov okresného revolučného národného výboru, zástupcov partizánov a povstaleckej armády. Revolučná nálada ľudu bola taká silná, že dokonca v Šišove na veľkostatku Leidenfrosta deputátnici založili robotnícku správu, ktorá prevzala riadenie celého veľkostatku a zároveň si založili organizáciu KSS.
V Bánovciach n.B. bol 2. septembra 1944 zvolený Okresný revolučný národný výbor (ORNV). Do ORNV boli zvolení občania všetkých protifašisticky zameraných organizácií a politických strán pod vedením komunistu Repku. ORNV pracoval v zložení:
Repka Ján, predseda, Bánovce n. Bebr., robotník, KSS Chuťka Michal, podpredseda, Uhrovec, krajčír, KSS Ryban Rudolf, zapisovateľ, Závada pod Č. Vrchom, riaditeľ školy, bez politickej príslušnosti, zavraždený na Cibislavke Bašková Zuzanna, pokladníčka, bez politickej príslušnosti, ČLENOVIA: Adame Ján, Radiša, roľník, bez pol. príslušnosti Dřinek Cyril, Bánovce n. B., staviteľ, bez pol. príslušnosti Faltus František, Bánovce n. B., stolár, bez pol. príslušnosti Jamrich Jozef, Uhrovec , robotník, KSS Kušnier Jozef, Žitná, robotník, KSS Kušnier Štefan, Žitná, roľník, KSS – zavraždený pri Uhr. Podhradí Laurinec Ján, Bánovce n. B., stolár, bez pol. príslušnosti Obertík Ján, Uhrovec, roľník, bez pol. príslušnosti Rybár Ondrej, Horné Ozorovce, evanjelický kňaz, Šinský Jozef, Horné Naštice, roľník, bez pol. príslušnosti Škultéty Štefan, Uhrovec, robotník, KSS Trančík Alexander, Uhrovec, bez pol. príslušnosti Turková Mária, Uhrovec, robotníčka, KSS Zajac Ján, Uhrovec, robotník, KSS
Už zloženie ORNV jasne dokazuje že do SNP sa zapojili všetky vrstvy obyvateľov Slovenska.
V mnohých obciach boli vládni komisári obce súčasne aj predsedami RNV. Vládny komisár bol spravidla členom HSLS a predsedom RNV ho menovala KSS v obci, ak mu mohla KSS vysloviť dôveru pre zastávanie funkcie predsedu RNV. Bola to výhoda, ak mohol zastávať obe funkcie.
OBEC VLÁDNY KOMISÁR PREDSEDA RNV
Uhrovec Ľudovít Prokop,
starosta Michal Čabrák Michal Chúťka
Žitná Eduard Slivinský 1941 Jozef Kušnier, Štefan Hrebíček
Radiša Štefan Srnec Jozef Križan
Kšinná Štefan Mišina Peter Pavle
Závada Adam Botka Ján Ďuračka
Uhr.Podhradie Ondrej Kusý Ján Duranzia
Omastiná Ján Bučko Ondrej Kuric
Miezgovce František Vrzoň Michal Kováčik
Dol.Veste n ice Jozef Boššányi Jozef Boššányi
Hor.Vestenice Štefan Rybanský Štefan Rybanský
Dvorníky n/N Ludevít Humaj Ludevít Humaj
Račice Jozef Kleman Jozef Kleman
Nitr.Sučany Vincent Petro Koloman Klučák
Hradište Jozef Šiarik František Mašláni
Skačany Jozef Štefkovič
do 8/1944 Viktor Hudec, Peter Mihálka
Príkladom práce RNV:
„21. januára 1945 chceli Nemci vypáliť obec Dolné Vestenice, po zastrelení partizánov, ktorí oddychovali v obci. Vládny komisár J. Boššányi svojím trikom vyslobodil už zajatých partizánov J. Krajča, M. Šuhajdu
a občana Mikuláša Cvopu a povedal, že v obci nie sú partizáni. Nemci urobili kontrolu zabitých partizánov. Keď zistili, že ani jeden z nich nie je občanom z Dolných Vesteníc, od potrestania obce upustili.
To sú iba malé, nepatrné zlomky všetkého toho, čo títo predsedovia a členovia RNV robili a urobili pre SNP, pre svoje obce a občanov. Písomné dekréty sme ani v jednom prípade nenašli. Na to nebolo času a bolo by to bývalo
kompromitujúce pri častých návštevách predsedov RNV Nemcami. Komunisti v obciach vedeli, komu môžu funkciu predsedu RNV zveriť a o ich práci svedčia skutky.
Pozemková reforma na Šišove
Stranícka bunka a RNV v Šišove po úteku veľkostatkára Leindenfrosta organizovali zber úrody, výmlat i jej rozdelenie, no pri množstve iných problémov nedoriešili odmeňovanie deputátnikov a prípravu pôdy k ďalšej sejbe. Objavil sa samozvaný správca, začal hospodáriť na veľkostatku „od buka do buka", zle zaobchádzal s deputátnikmi a poľnohospodárskymi robotníkmi. Zástupcovia RNV vysvetlili partizánom problémy a požiadali o pomoc. Z iniciatívy náčelníka štábu nadporučíka Alexeja Samonova zrodila sa na štábe myšlienka vytvoriť robotnícku samosprávu a hospodáriť na veľkostatku kolektívne. RNV zvolal schôdzku deputátnikov a všetkých zamestnancov. Alexej Samonov vysvetlil prítomným poľnohospodárom spôsob a výhody kolektívneho hospodárenia podľa skúseností zo ZSSR. Potom predniesol návrh na riešenie situácie. Prítomní jeho návrh prijali a ihneď zvolili robotnícku samosprávu. Predsedom sa stal Roland Teichmann, podpredsedom Anton Ferenčík a pokladníkom Jozef Burza. Ďalšími členmi samosprávy boli Štefan Šimončík, Peter Šimončík, Jozef Blisk a František Pavlík. Samospráva sa ihneď ujala svojej práce. Vykonali súpis majetku v skladoch i na dvoroch, zabezpečili obrobenie a obsiatie polí a kŕmenie dobytka. Prebytky obilia rozdelili medzi členov dvorov — deputátnikov a zamestnancov, prídel dostali i rodiny partizánov a tie rodiny, z ktorých sa dostal niekto do väzenia alebo do fašistických koncentračných táborov. Všetkým deputátnikom a zamestnancom pridelili záhumienky. Tento čin partizánov mal veľký ohlas po celej doline. Podstatné bolo, že samospráva pracovala až do oslobodenia, to znamená aj v čase, keď fašisti dočasne obec okupovali.
Výroba lodiek pre prepravu cez Váh
Okrem iných úloh 10.prápor Vladimíra Žalmana v Považskom Inovci na Bielej Bukovine zabezpečoval prechod partizánskych jednotiek cez svoju základňu na pravý breh Váhu. Najčastejšie používali prievoz v Beckove. Fašisti však vysliedili miesto i spôsob prepravy a v Beckove pripravili na partizánov pascu. Niekoľkokrát sa pri prievoze strhla prestrelka a napokon ho fašisti obsadili. Mosty cez Váh v Trenčíne a v Novom Meste nad Váhom strážili v betónových bunkroch, preto predpokladali, že partizáni sa na pravý breh Váhu nedostanú.
Partizáni na Bielej Bukovine dostali úlohu zhotoviť člny a udržať prepravu za každých okolností. Štáb práporu poveril stolára Emila Vlčku organizovaním výroby. Pomáhal mu kolár Mahník. Partizánsku stolársku dielňu zriadili v poľovníckej chate v blízkosti Bielej Bukoviny. Z Duchonky priviezli drevo a dosky. Ďalšie potrebné dosky sa rezali na píle u Jána Štefkoviča v obci Malé Hoste. Kúdeľ a smolu doviezli partizáni z Prašíc a Podhradia. Za niekoľko dní boli člny hotové a každý z nich bol schopný prepraviť 15 partizánov s výzbrojou a výstrojom. Kone viedli vedľa člnov. Po ukončení prepravy sa člny pri brehu potopili. Na každom brehu bolo k dispozícii päť člnov. Najintenzívnejšie premávali člny práve v tom období, keď fašisti jasali nad svojimi dočasnými úspechmi na strednom Slovensku
Zásobovanie partizánov – koža, obilie, výkupy
Partizáni objavili vo vestenickej doline sklady kože firmy Baťa a sklady látok firmy Nehera, ktoré tam ako prípravu pre povstanie previezli mesiace pre SNP. Rozobrali ich a previezli do uhrovskej doliny. Látky a kožu uskladnili v školskej budove v Kšinnej. Každý partizán dostal dva páry podrážok a látku na šaty. Značnú časť koristi rozdelili medzi obyvateľstvo, ktoré kožu i látky poukrývalo. Do Omastinej a Uhrovského Podhradia sa sústredili i obuvníci a krajčíri. Usilovne šili čižmy a maskovacie plášte z padákoviny.
Dňa 6. novembra 1944 sa po vyliečení vo zvolenskej nemocnici a dlhšom pôsobení pri Hlavnom štábe partizánskeho hnutia v Banskej Bystrici vrátila k brigáde skupina parašutistov Vsevolod Klokov, Alexander Tarakanov a František Horník. Klokov sa ujal funkcie náčelníka štábu a vykonával ju v tesnej spolupráci s Arnoštom Krpcom — Václavom. Alexander Tarakanov nastúpil do nemocnice a oboznamoval sa so stavom chorých.
So skupinou parašutistov sa prisunuli do priestoru ďalšie jednotky partizánov z 1. Stalinovej partizánskej brigády. Mali doplniť a posilniť údernú silu práporov brigády Jána Žižku. Najsilnejší bol jazdecký úderný prápor Nikolaja Vasilieviča Rylina, ale rovnako boli dobré aj kombinované prápory Mječislava Mječislavoviča Boginského, Leonida Nikolajeviča Slavkina, Piotra Kožačka a Grigorija Ivanišina.
Partizánskej brigáde Jána Žižku sa príchodom týchto práporov zvýšil stav partizánov na 1560 partizánov zaradených v bojových jednotkách a zdravotníckej službe. Okrem toho evidovala v obciach svojho bojového priestoru asi 500 domácich partizánov, ktorí vykonávali strážnu a informátorskú službu a sprevádzali partizánske jednotky pri bojových úlohách. Tento stav vyžadoval novú organizáciu, novú charakteristiku a bojovú taktiku celej jednotky. Štáb ohlásil do Kyjeva existujúci stav a podal návrh na premenovanie brigády na partizánsky zväzok.
Dňa 12.11.1944 bola brigáda preformovaná na Partizánsky zväzok. Zväzok mal v tejto podobe 11. práporov.
1.prápor veliteľ Leonid Slavkin, náčelník štábu Pavol Ajdarov, komisár: Laurinec Ján, Gogola Marcel. Veliteľ rozviedky: Škultéty Jozef. Prápor vznikol: 15.11.1944. Priestor pôsobenia: Valaská Belá – Dubnica
2.prápor veliteľ Horník František, komisár Alexander Slovák, náčelník štábu: Baranov Alexej, zástupca veľ. práporu: Sagan Jozef, pobočník veliteľa: Topič Karel, veliteľ rozviedky: Afinagonov Viktor, Homolka Milan, proviantný dôstojník: Ruman Jozef, velitelia čiat: Fiala Emil, Kejk František, Krivošejk František, Mizera Anton, Murhazim Žoldas. Prápor vznikol: 25.12.1944. Priestor pôsobenia: Zliechov, Vtáčnik, Valaská Belá, Ilava, Rajecká dolina, Malá Fatra, Blatnica
3.prápor veliteľ V. Boginskij, komisár: Dolný Pavel. Prápor vznikol: 15.11.1944. Priestor pôsobenia: Nitrianska dolina
4.prápor veliteľ Piotr Kozačok, K. Hanko, veliteľ čaty: Martyš Ján. Prápor vznikol: 15.11.1944. Priestor pôsobenia: Omastinná
5.prápor veliteľ Grigorij Ivanišin, komisár Boris Fjodorov-Bocman, náčelník štábu: Špitzer Juraj. Prápor vznikol: 15.11.1944. Priestor pôsobenia: Čičmany
6.prápor: veliteľ Tomáš Lisko, komisár: Turek Július, náčelník štábu: Makarevský Ivan. Prápor vznikol: 15.11.1944.Priestor pôsobenia: Uhrovec, Bánovce n. B., Dolné Vestenice
7.prápor: veliteľ Nikolaj Rylin, komisár, Sergej Kozlov. Prápor vznikol: 15.11.1944. Jazdecko – prieskumný oddiel odišiel po utvorení na Inovec s úlohou prechodu na Moravu
8.prápor: veliteľ Michal Masaryk, komisár Kováčik Michal, náčelník štábu: Dřinek Cyril do 2.3.1945, potom Šagát Michal. Velitelia čiat: Číž Ján, Grňo Jozef, Kleman Jozef, Matych Kornel, Pastorek Jozef. Prápor vznikol: 15.11.1944. Priestor pôsobenia: Miezgovce
9.prápor: veliteľ Andrej Zujev a po jeho odchode Müler Imrich, internacionálny, komisár Vladimír Sedlář, zástupca veľ. práporu: Guričan Peter, veliteľ rozviedky: Geschwantner Alojz, Šípoš Alojz, proviantný dôstojník: Meravý Rudolf, Stránský František. Jednotky práporu: 1.rota: náčelník štábu : Balco Jozef, 2.rota: ?, 3.rota:veliteľ roty: Bachar Samuel, komisár: Pavlík Pavel, náčelník štábu : Kováč Jozef. Velitelia čiat: Doboš Štefan, Kopták Ján, Havlíček Ladislav, Koudelka Jozef, Palák František, Šimurka Ignác, Vrba Miroslav. Prápor vznikol: 15.11.1944. Priestor pôsobenia: Slatina, Horné Motešice, Trenčianske Teplice
10.prápor: veliteľ Vladimír Žalman, komisár, Hanzel-Roháček, náčelník štábu: Samonov Alexej, zástupca veľ. práporu: Novotný Vladimír, veliteľ rozviedky: Podhorský František, Sehnal Václav, komisár pre zvl. účely: Hejl František, proviantný dôstojník: Peška Július, lekár: MUDr. Šmidelová Alžbeta. Velitelia rôt: Bartoš Jozef, Kyselica Vavrinec, Kováčik Michal. Velitelia čiat: Dolný Pavel, Drška František, Dudášik Štefan, Ďuračka Andrej, Havlín Karel, Holas Leopold, Hrdlovič František, Jílek Bohuslav, Matej Emil, Mamedov Iza, Nadžafov Šakir, Palák František, Segin Štefan, Takáč Jozef, Žalman Miloslav. Veliteľ mínerskej skupiny: Braun Jozef. Veliteľ zvláštnej jednotky: Šteiner (Nisterenko) Viliam. Prápor vznikol: 15.11.1944. Priestor pôsobenia: Trenčín, Jastrabie, Uhrovec, Považský Inovec
11.prápor: veliteľ Ilia Kašura, komisár Štefan Fekete-Čierny, štábny prápor
Oddiel „Nesterenko“: Veliteľ oddielu: Šteiner (Nisterenko) Vladimír, Komisár: Ilko Bohuš
Oddiel vznikol: 15.3.1945, Priestor pôsobenia: Morava Fulnek.
„15. března 1945 byla vyslána specielní skupina automatčíků a kulometčíkú přes řeku Váh na Moravu s úkolem rozbiti špionážní školu, která se nacházela ve Fulneku a taktěž dostali za úkol organisovat na Moravě partyzánské oddíly a tam pracovat. Skupina v počtu 20 lidí odešla pod velením Ilka Bohuša a kom.Nesterenko Vladimíra. Následkem, že bylo mnoho sněhu a tento rayon byl hustě obsazen Němci, první úkol nebyl splněn. Na druhé straně řeky Váh však zorganisovali v Beskydách partyzánsky oddíl v počtu 50 lidí.“
12. prápor: Veliteľ: Paška Antonín, Komisár: Bunda Vojtech, Náčelník štábu: Dřinek Cyril
Zástupca veľ. práporu: Jánošík Ján, Zástupca náčelníka štábu: Bebjak Jozef
Prápor vznikol: 28.3.1945, Priestor pôsobenia: Zemianske Podhradie, Bošáca, Lopeník
„Dostali jsme rozkaz z Ukraj.št.part. hnutí, abychom se ihned přeplavili přes řeku Váh na Moravu. Velitel Svazu partyzánských oddílů tento rozkaz vyplniti nemohl, vyslal však zástupce vel. 8.oddílu na moravskou hranici do prostoru Bošáca s úkolem organizovat tam partyzánské oddíly a pracovat proti německým okupantům.
Soudruh Dřinek za pomoci s.Pašky Antona zorganizoval tam oddíl v počtu 54 partyzánů. Oddíl tam pracoval a držel ně¬kolik bojů do doby, dokud se nespojil s jednotkami Rudé armády.“
Oddiel „Kyselica“: Veliteľ oddielu: Kyselica Vavrinec, Komisár: Hejl František, Náčelník štábu: Nadžachov Šakyr
Oddiel vznikol: 5.4.1945, Priestor pôsobenia: Beskydy „Rozkazem byl zorganisovaný oddíl automatčíků a kulometčíků pod velením s. Kyselice, Vavřiny, komisaře s.Hejla Františka a náč.štábu s.Nadžachoviče. Tento oddíl dostal úkol překročiti řeku Váh, kde měl za úkol odejet na Moravu a tam organisovat partyzánské boje.
Po čase postupu přijal oddíl několik bojů s Němci a při přechodu přes řeku Váh byl částečně rozehnán a utrpěl ztráty.“
„28. března 1945 nám bylo shozeno z letadla 6 plných pytlů, z kterých jsme našli 5. Hned jsme vysílali minérské skupiny, které vyhodil do vzduchu 3 nepřátelské transporty s živou silou i technikou.
Fronta se k nám stále přibližovala a my společně s oddílem s.Kuzněcova jsme organizovali útok na vesnici Turčanská Blatnice. Podle hlášení rozvědky Němci měli obsazena všechna návrší nad vesnicí a celou vesnici. Když jsme přišli k vesnici Blatnice, Němci už tam nebyli. V noci nebo zavčas ráno odstoupili, my přišli do vesnice, kterou už měli obsazenu rumunské frontové jednotky.
10.dubna jsme odešli s celým naším majetkem do obce Blatnice, odkud jsme se dali na pochod do Bánoviec nad/ Bebr. Toto město bylo určeno jako sborný punkt všech našich oddílů. Na toto místo se sešly následující oddíly :
9. oddíl s. Žalmana v počtu 175 lidí, 2.oddíl s. Horníka v počtu 56 lidí 7.oddíl s. Mulera v počtu 111 lidí oddíl velitele s.Masaryka v počtu 45 lidí oddíl velitele s.Kyselice v počtu 40 lidí oddíl velitele s.Šimko v počtu 30 lidí
ostatní partyzánské oddíly : oddíl vel.s.Stanko v počtu 150 lidí oddíl velitele s.Pašky v počtu 54 lidí, oddíl velitele s.Bilíka v počtu 55 lidí spojily se s jednotkami Rudé armády daleko od nás a proto se nemohly dostavit na sborný punkt“
Zo spomienok komisára 9.práporu V. Sedlářa:
„Večer 12. 2. 1945 se vydalo celé naše seskupení na šestnáctihodinový pochod do Kamenné Poruby, s cílem překročit Malou Fatru do Turiecké doliny. Počasí se nadále zhoršovalo, sněhová víchřice znemožňovala orientaci. V Kamenné Porubě byl kratší odpočinek.
Po velmi namáhavém výstupu jsme dosáhli prostoru Velká Lúka na Malé Fatře. Horský vůdce, který nás měl převést do Turiecké doliny ve sněhové vichřici zabloudil. V domnění, že sestupujeme do Turiecké doliny, jsme stoupili jsme nedaleko Kamenné Poruby, k obci Konská. V této obci byla větší německá posádka, která v tomto nepřehledném sněhovém počasí udržovala neustále preventivní palbu směrem k horám. Při tomto sestupu jsme museli slézt asi 50 m holý kopec. Partyzáni to měli lehké, sedli na deku, nebo chlebník a sklouzli těch 50 m jako po skluzavce. Sněhu bylo dost. ...
Na svazích hor nad Koňskou byl krátký odpočinek. Potom jsme vystupovali zpět na Malou Fatru. Nejhůře snášeli tyto namáhavé pochody naši Francouzi. Mnozí již měli vážné omrzliny na nohou. Obdivoval jsem v duchu manželku, jak je trpělivě ošetřovala. Jejich velitel Berniot se mne několikrát dotazoval, kdy se utáboříme, ale to jsem ani já nevěděl.
Vystoupili jsme velmi namáhavě již podruhé do prostoru Veľká Lúka. Sněhu bylo doslova po pás. Utábořili jsme se samozřejmě ve sněhu, ihned byly rozdělány ohně, dříví - ze smrkových hranic — bylo dost. Když jsme zaváděli stráže, museli jsme pomáhat prošlapávat sníh. Skromně jsme povečeřeli, dala-li se tato doba jídla nazvat večeří. Připravovali jsme se na nepříjemnou mrazivou noc ve výšce cca 1300 m.
„Nestačil jsem si ještě odpočinout, přišla spojka od T. Poly, abych se k němu dostavil.Za přítomnosti Š. Kaščáka i Václava Krpce jsem byl dotazován, kolik mám u práporu proviantu. Odpovídal jsem váhavě, že máme proviant jen pro náš prápor, a to ne na dlouho. T. Pola se chvíli odmlčel a potom vyřekl rozkaz: „Soudruhu Sedláři, odevzdej proviant na brigádu a vrať se zpět s 9. praporem do našich výchozích postavení." To byl úder mezi oči. Nebyl jsem schopen odporu ani dotazu. Obce v údolí obsazeny německými vojsky, problémy s proviantem a teď cesta zpět do výchozích pozic. Proč tedy jsme museli s brigádou absolvovat tu namáhavou cestu až sem na Velkú Lúku. Se s. Václavem jsem již neměl možnost hovořit. Rozkaz byl rozkaz a já jsem byl natolik voják, že jsem si byl vědom, že jej musím splnit. V duchu jsem zvažoval obtížnost, ne-li nemožnost spojení s brigádou z prostoru Veľký Rokoš až do prostor Malé Fatry. Která spojka bude schopná tuto vzdálenost realizovat? Je pravda, že 9. prapor operoval od počátku SNP samostatně. Na brigádu jsme posílali hlášení o našich akcích a z brigády jsme přijímali rozkazy. Přece jsme však měli nadřízené velitelství, měli jsme prostřednictvím brigády spojení s Kyjevem. Toto rozhodnutí velitele brigády bylo přijato všemi příslušníky 9. praporu s velkou dávkou nelibosti. Ponechali jsme si nejnutnější proviant na příští den a ostatní jsme odevzdali, i když mužstvo reptalo. Dodnes jsem se oficiálně nedozvěděl, proč právě 9. prapor musel za tak svízelných podmínek nastoupit cestu zpět. Toho dne, když jsme nastoupili cestu zpět, jsme naposledy viděli velitele a funkcionáře brigády. Sešli jsme se s nimi až po spojení s Rudou armádou při shromáždění brigády v Bánovcích n/Bebravou.
Když jsme odcházeli z lazu Krištofári do Valašské Belé, padal sníh s deštěm. Když jsme se zvedali k odchodu z lazu Dlhý, mrzlo a hustě padal sníh. Rozhodli jsme se dorazit do prostoru pod Čierny Vrch nad obcí Kšinnou. Do doliny jsme nemohli sejít, tam všude patrolovali Němci. K našemu novému cíli to nebylo daleko, ale cesta vysokým sněhem po hřebenu hor byla namáhavá. Ve svahu pod „Čiernym Vrchom", opět v hustém bukovém porostu jsme se rozhodli vybudovat bunkry. Nežli se nám však podařilo obstarat nářadí a materiál, 3 dny a 3 nocí jsme museli tábořit na sněhu pod širým nebem. Druhou noc jsme opět měli založeny ohně, když tu se nízko nad lesem objeví průzkumné letadlo. Ohně jsme ihned uhasili a třetí noc jsme museli přečkat bez ohňů. Naše rozvědky ve známém terénu obstaraly potřebný materiál a zahájili jsme stavbu „bunkrů". Francouzům jsme museli pomáhat, nevěděli si s touto prací rady.“
Účet PBJZ
„V tom čase Němci poslali k nám několik svých špionů, kteří ukončili špionážní školu pod velením kpt.Schulze. Tito špioni byli příslušníci frontové špionážní služby Grofa Tellewangera. Z této skupiny zajali naši partyzáni 5 špionů, mezi kterými byla i špionka Ida Šestáková. Tato při výslechu se ke všemu přiznala a dala zprávy též o těch špionech, kteří nebyli zajati. Taktéž nás upozornila na den, v který, kdy a v jakém množství udělají Němci na nás útok. Řekla, že na nás bude útočit 1000 SS a 1500 kozáků, kteří slouží v německé armádě. Na základě její výpovědi jsme se přestěhovali zavčas do pohoří Malé Fatry. Jedině 10.oddíl pod velením s. Žalmana byl přinucen přijat boj s kozáky a po tomto boji přišel za námi. Místní náš oddíl ve vesnici Závada pod velením s.Sečanského Matěje, neuposlechl rozkazu velitele Svazu partyzánských oddílů, aby na několik dní opustil rayon své dislokace, protože mu hrozí obklíčení ze strany nepřítele. Tím se stalo, že tento oddíl byl úplně obklíčen, mnoho partyzánů z tohoto oddílu bylo pobito a zbytek padl do zajetí. Sám velitel s. Sečanský padl do zajetí. Německé ztráty v tomto boji jsou nezvěstné. V čase tohto útokus náš 11. oddíl pod velením s.Stanky vyšel z rayonu Val. Belá, přešel přes hory Magura do Turčanské doliny a dále do Velké Fatry. Takovým způsobem jsme ztratili spojení s 11. oddílem a 11. oddíl přešel přes frontu, kde se spojil s jednotkami Rudé armády bez mého rozkazu. V tom čase přišla spojka od kpt. Klokova, která nám hlásila, že jejich oddíl rozbil maďarskou kolonu v počtu 230 lidí, ukořistil mnoho zbraní, munice a proviantu.“
„V prostoru Malá Fatra byl podle rozkazu zorganisován z Francouzů partyzánský oddíl v počtu 60 lidí, pod velením s.por. Kartaly. Byl jim určen rayon bojové činnosti v prostoru Malá Fatra. Podle hlášení rozvědky a podle hlášení velitele por.Kartala, Němci udělali na ně útok a oddíl byl rozbit. Ztráty Němců v tomto boji jsou neznámé.
Před útokem na francouzský oddíl se náš Svaz oddílů přestěhoval do vesnice Folkušová, v této vesnici na rozkaz německého velitele muselo obyvatelstvo kopat zákopy a bunkry. Tomuto však zabránili naši partyzáni, kteří pod velením s.Horníka přepadli německou stráž, Němce pobili a troch zajali. Tato operace byla provedena v obci Tur. Blatnice. Hotové bunkry nad vesnicí Folkušová naši mineři vyhodili do vzduchu. Velitel 10. oddílu s.Žalman dostal úkol znemožnit práci zákopů a bunkrů na úseku Necpaly, Belá a Sklabina. Tento úkol byl částečně splněn. V těchto rayonech několikráte rozehnal 10. oddíl Maďary, kteří také pracovali na opevňovacích pracích. V těchto bojích bylo pobito mnoho Němců a Maďarů.“
V posledných novembrových dňoch sa v horách Považského Inovca sústredili značné partizánske sily. Okrem jednotiek brigády Jána Žižku, najmä základných práporov Žalmana a Zujeva, bol tam prápor Rylina, jednotka Michala Čerkuna, jednotka Staňáka, zvláštna jednotka pomenovaná Jermak a jednotky brigády pplk. Snežinského. Fašisti začali okolo pohoria sústreďovať silné zoskupenie wehrmachtu, vlasovovcov a POHG už 26. novembra. Odhadovalo sa sústredenie asi 15 000 mužov vycvičených v taktike protipartizánskeho boja. Niektoré jednotky stiahli z ukončených akcií v Strážovskej hornatine. Pre východisko útoku volili smer od Zlatník, od Mníchovej Lehoty a od Prašíc. Štáb partizánskej brigády Jána Žižku po oddychu na Duchonka sústredil jednotky na Bielej Bukovine. Dňa 27. novembra spolu s kapitánom Jermakom posudzovali situáciu. Vysvetlili mu zámer štábu brigády: i keď v súčasnej dobe už fašisti obsadili obce okolo pohoria, nocou je ešte možné prekĺznuť z obkľúčenia nepozorovane. Podľa rozhodnutia štábu ešte pred večerom 27. novembra mal odísť štáb brigády a jeho jednotky na východnú stranu pohoria a cez noc sa presunúť topoľčianskou rovinou do Tríbečského pohoria. V Inoveckom pohorí mali zostať jednotky Rylina, Žalmana a Zujeva, pútať na seba protivníka, ale pokúsiť sa čo najskôr dostať z obkľúčenia a vrátiť sa na staré pôsobisko tak, že Zujev zostane v slatinskej doline, Žalman príde do uhrovskej doliny, posilní tamojšie jednotky a Rylin prejde na Valaskú Belú čo najbližšie k Stankovi. Čerkunovi odporúčali vrátiť sa do uhrovskej doliny, ale on odmietol a pobral sa za jednotkou Jermaka. Jermak, Čerkun a Snežinskij pod tlakom fašistických vojsk prešli na pravú stranu Váhu, pôsobili nejaký čas v bošáckej doline a potom sa rozišli plniť každý svoju úlohu. Čerkun sa koncom decembra vrátil do uhrovskej doliny a spolupracoval s práporom Vladimíra Žalmana.V určenom termíne štáb brigády Jána Žižku prešiel okolo obcí Lehota, Bojná, Veľké Dvorany, Chrabrany a Čeladince a nad ránom 28. novembra sa dostal do Tríbečského pohoria v oblasti obcí Zlatno a Jedľové Kostoľany. Po jednodňovom oddychu pokračovala kolóna partizánov v presune na Vtáčnik k obciam Kľak, Ostrý Grúň a Prochoť. Týmto namáhavým, ale odvážnym manévrom sa podarilo štábu brigády vyviesť partizánov z obkľúčenia. Rieku Nitru prekročili cez most v Kovarciach, keď najprv zistili, či v dedine nie je fašistická posádka.
Partizánske prápory rozdelili Považský Inovec na tri úseky možnej obrany. Rylin smeroval obranu na Mníchovu Lehotu, Zujev na Zlatníky a Žalman na Prašice. Z Bielej Bukoviny viedol Rylin svoju skupinu na Panskú Javorinu a do predpokladaného smeru možného úniku. Pri presune narazil na skupinu fašistických vojakov a prudkým úderom ju rozprášil. Na bojisku zostalo asi 300 fašistov a Rylinovi sa podarilo vyviesť svoju jednotku z obkľúčenia. Dostal sa postupne až na lazy Zeleňákovci nad Valaskú Belú. Tu jednotka nadviazala kontakt so Stankovým práporom a s časťou velenia brigády. Zujev rozdelil prápor na tri časti. Jednej časti velil sám. Podarilo sa mu vykľučkovať s malými potýčkami a pri vlastných i nepriateľových stratách sa dostať do Ľutova a tam dočasne vyčkať sústredenie práporu. Náčelník štábu Sergej Kurlejev so svojou skupinou zaútočil na postupujúcich fašistov pri kopanici Dastinské. Boj trval skoro celý deň. Podarilo sa mu dostať sa z obkľúčenia, ale ostalo mu len 22 partizánov. Fašisti časť partizánov zajali, ranených zabili na mieste a tých, čo mohli chodiť, odviezli do Trenčína. Časť z nich popravili na Brezine, časť odvliekli do koncentračných táborov. Komisár práporu Vladimír Sedlář sa so svojou skupinou snažil dostať cez Vrabčí vŕšok na hrebeň hôr a prebojovať sa na západnú stranu Inovca. S menšou skupinou sa mu podaril únik do údolia Váhu a po krátkom odpočinku v Novej Vsi nad Váhom pokračoval horami v ceste do priestoru sústredenia. S veliteľom a náčelníkom štábu sa stretli až v polovici decembra v Trebichave. K boju 10. Práporu na Bielej Bukovine došlo 29. novembra v ranných hodinách. Partizáni mali síce dosť zbraní, ale nedostatok munície, a tak z Bielej Bukoviny ustupovali do hlbokého lesa. Osadu fašisti podpálili. Partizáni sa v skupinách odpútavali od nepriateľa. Veliteľ práporu, komisár a asi 70 partizánov sa bojom dostali k Panskej Javorine. Tu ich fašisti znovu obkľúčili a hrozilo im úplné zničenie. Odvážnym manévrom sa veliteľovi podarilo vyviesť partizánov až k Novej Lehote. Odtiaľ cez Jelenie jamy a Hajnú Novú Ves sa dostali do osady Betlehem. Tam nechal veliteľ Žalman list pre náčelníka štábu Alexeja Samonova s určením prebiť sa za každých okolností z obkľúčenia a dostať sa do Uhrovca. Za miesto stretnutia určil Jankov vŕšok.
Žalmanovi sa podarilo dostať sa do priestoru Jankovho vŕšku asi 10. decembra. O niekoľko dní za ním prišiel i Samonov a doviedol 16-člennú skupinu partizánov. Žalmanov prápor stratil počas bojov 47 príslušníkov.
Štáb a jeho sprievod sa spolu s ostatnými jednotkami presunuli do priestoru pohoria Vtáčnik, k obciam Kľak a Ostrý Grúň a ubytovali sa v chate na Škuratke. Skupina mínerov, medzinárodný oddiel a dalšie jednotky sa umiestnili v salašoch v lese neďaleko chaty a jednotka, ktorej velil Novák, spolu s rozviedkou sa ubytovali v horárni Megová na okraji lesa, najbližšie k dedine Kľak. Štáb udržiaval spojenie s bývalým bojovým priestorom v uhrovskej doline. Rozviedky vzájomne informovali obe časti štábu a na Vtáčnik sa v polovici decembra vydal celý siedmy prápor vedený veliteľom Rylinom. Neskôr časť práporu Horníka sprevádzala komisára Kaščáka, doktora Tarakanova, Sergeja Panfilova a Arnošta Krpca až na Vtáčnik a velenie zväzku už bolo zase spolu. Prišla informácia, že partizánska skupina Slavkina a Boginského sa dostala do priestoru Kališťa a že je v nej aj Elena Chuťková. Iná časť partizánov, najmä z okolia nemocnice, dostala sa na Skýcov, kde v tom čase bola dislokovaná špeciálna skupina pod velením majora Alexandra Zoriča, v ktorej bola aj Elena Donáthová.
Zujevov prápor po presune do slatinskej doliny a po doplnení svojho stavu kontroloval nielen cestu z Trenčianskych Teplíc do Bánoviec, ale aktivizoval sa na železničnej trati Trenčín — Žilina a Trenčín — Topoľčany. Rozšíril organizáciu mínerských skupín a velitelia Kyselica, Bárta, Vrba a Horváth so svojimi mínermi boli v neustálej činnosti. I keď zima 1944—1945 bola v Strážovskej hornatine a v okolitých horách mimoriadne štedrá na množstve snehu, nijako to nezastavilo činnosť partizánov a ich špeciálnych skupín. Bártova skupina prenikla k trati Ruskovce — Svinná a v kilometri 23,7 vyhodila do vzduchu fašistický transport, pričom zničila viac ako kilometer železničného zvršku. Premávka na trati Trenčín — Topoľčany bola na týždeň prerušená. Mínerské skupiny Kyselicu a Miroslava Vrbu prerušili železničnú traf pri Ladcoch. Rudolf Horváth mínoval na trati medzi Trenčínom a Trenčianskou Teplou a vykoľajená súprava znemožňovala prepravu nielen nákladných vlakov, ale i osôb do práce v zbrojárskych závodoch v Dubnici nad Váhom. Partizánski míneri vykonali v decembri na úseku Trenčín — Považská Bystrica sedem deštrukčných akcií a zničili tri vojenské transporty. Vyradili železničný zvršok na dlhší čas z premávky oboma smermi.
Jednou z najvážnejších mínerských akcií bolo zničenie trate v kilometri 39,1 na úseku Soblahov — Mníchova Lehota, pri ktorej boli zničené vagóny s naloženými hlavicami pre fašistické rakety V-1, ktoré sa vyrábali v leteckej továrni v Trenčianskych Biskupiciach. Míneri pod velením Jozefa Sagana podmínovali pri Ludaniciach úsek železničnej trate smerom na Nitru. Pri výbuchu bola poškodená lokomotíva a niekoľko vagónov. Neďaleko Oslian narazil na mínu fašistický transport. Lokomotíva a štyri vagóny boli rozbité, niekoľko Nemcov bolo mŕtvych a ranených. Pri Žarnovici partizáni zničili niekoľko kilometrov telefónneho vedenia, dvadsaťšesť stĺpov vedenia podmínovali a vyhodili do vzduchu. Pri Veľkom Poli zničili benzínovú nádrž a 7000 litrov benzínu. Teda aj v novom priestore sa partizáni udomácnili a konali svoju povinnosť.
Aktivizácia partizánov vyvolala aktivitu i v radoch fašistických posádok a orgánov.
Bánovskí gardisti hľadali cestu, ako sa dostať k štábu partizánskych jednotiek a spolu s gestapom prišli na nápad poslať medzi Vianocami a Novým rokom na štáb partizánov balík s pekelným strojom. Do Omastinej Hrčkovi ho priniesol bývalý pasák svíň, ktorý svojho času prihnal z Tisovho veľkostatku v Bánovciach do Uhrovca celé stádo. Pri akcii v novembrových dňoch ho fašisti zajali a keď zistili, že je duševne zaostalý, využili ho pre svoj plán. V obci bola vtedy skupina partizánov, ktorú viedol Bohuš Jílek. Hrčka doviedol chlapca k Jílkovi, ktorý rozhodol, že balík vynesú za dedinu, rozložia oheň a balík spália. Tušil, keď mu chlapec povedal, od koho dostal príkaz balík priniesť, čo asi v ňom bude. Chlapec začal na dvore balík rozväzovať, aby partizánov presvedčil, že je v ňom čokoláda. Pri rozväzovaní nastal výbuch a chlapec zomrel na mieste. Ako odplatu za tento čin Dimitrij Rezuto pripravil škatuľu nemeckých cigár a rozviedčici ju doručili gestapákovi Mertlovi v Trenčíne. Na lakomosť doplatil Mertlov pobočník, ktorý chcel vybrať jednu cigaretu a vytiahol práve tú, na ktorú bola pripojená poistka z nálože. Mína mu odtrhla pravú ruku a na pravom boku utrpel zranenie.
V decembri a januári sa na Vtáčniku sústredilo viacero partizánskych jednotiek, preto sa tento priestor stal terčom protipartizánskych výprav nemeckých fašistov. Po ich útoku na Prochoť, Kľak a Ostrý Grúň sa štáb rozhodol vrátiť sa do Strážovských vrchov. Partizáni išli do prievidzskej doliny celý deň a celú noc. Na druhý deň sa okolo poludnia zastavili v Chalmovej na miestnom veľkostatku. Ľudia i zvieratá potrebovali odpočinok. Na veľkostatku našli dostatočné zásoby jedla, ba i trochu bielizne. Partizáni sa tu zotavili. Pred svitaním prešla dlhá kolóna partizánov dolinu a križovala cestu, železničnú trať a rieku v Dvorníkoch. Do Horných Vesteníc sa kolóna dostala okolo obeda. Cez hory pokračovala na Uhrovské Podhradie a lazy Rakovec pri Kšinnej, kde sa štáb rozhodol usadiť aspoň tak dlho, kým sa neupresnia informácie z uhrovskej doliny. Partizáni pokračovali vo svojom boji za ohrozenie a vyradenie fašistického zbrojného priemyslu. Skupina mínerov pod velením Štefana Bártu medzi Pružinou a Dubnicou nad Váhom vyhodila do povetria sedem stĺpov vysokého napätia, ktoré sa nachádzalo na neprístupných skalách. Tak vyradila dodávku elektriny do závodu zo zdroja v Handlovej až do konca vojnových operácií. O situácii v priestore pôsobenia zväzku rádiom informovali Hlavný štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve, ktorý potom informoval všetky okolité jednotky, ktoré mali s Kyjevom spojenie. Prikázal postaviť sa proti rozviedke fašistických jednotiek. Na posilnenie činnosti zväzku rozhodol sa v noci z 2. na 3. február 1945 vyslať skupinu parašutistov s rádiostanicou, ktorej veliteľom bola Valentína Ivanovna Michajlina. Táto Dimitrijovi Rezutovi tlmočila príkaz generála Andrejeva o prechode jednotiek na pravú stranu Váhu.
2.februára 1945 sa 120 partizánov, prevažne občanov Sovietskeho zväzu, oddelilo a vytvorilo samostatnú údernú brigádu Suvorov pod velením Dmitrija Rezuta a Vsevoloda Klokova. Príčinou nebol len príkaz na presun na Moravu ale aj nezhody medzi komisárom Kaščákom a Rezutom, ktorý nechcel pochopiť to, že Kasčák dal za opilstvo a krádeže v decembri popraviť 4 ruských partizánov a táto osobná averzia prerástla až do rozdelenia brigády.
Vznikanie a zánik niektorých práporov a skupín bol dôsledok neustáleho tlaku fašistických vojsk na partizánsky zväzok a odlúčenie oddielov od štábnej skupiny.
Vznikol oddiel Stanka: Veliteľ: Stanko Vasil, Komisár: Hubler Rajmund, Hudec Ján, Náčelník štábu: Ajdarov Pavel, Zástupca veľ. práporu: Sšúr Ján, Veliteľ rozviedky: Rusnák Michal, Proviantný dôstojník: Fulek Anton, Miklánek Ján, Velitelia rôt: Blahút Martin, Čižmár Štefan, Fekete Štefan, Lisko Tomáš, Velitelia čiat: Fiala Emil, Fraňo Ján, Fryč Miroslav, Kudela Jozef, Lehotský Jozef, Stránský František. Prápor vznikol: 3.2.1945. Priestor pôsobenia: Valaská Belá
4.2.1945 bol vyslaný oddiel partizánov pod velením s.Horníka do Ilavy s úlohou oslobodiť zajatcov a politických väzňov z väznice. Táto operácia sa nepodarila.
6.2.1945 sa podarilo na laz Bukovec previesť Františkovi Hejlovi 186 Francúzov zo zbrojovky v Dubnici na čele s Pierre Berniotom. Pre Nemcov to bol veľký úder, pretože sa zastavila výroba leteckých motorov.
Po protipartizánskych akciách, ktoré boli len v malej miere úspešné, nemecké velenie rozhodlo o generálnom útoku na partizánske územie. Aj zväzok J. Žižku disponoval informáciami o tomto útoku. Preto sa 18. novembra 1944 zišli všetci velitelia a komisári práporov na poradu, kde boli vydané patričné inštrukcie. Štáb stanovil jednotlivým práporom oblasti, kde sa majú presunúť v prípade koncentrovaného útoku. Vladimír Žalman so svojím práporom pri prechode cesty Trenčín – Bánovce – Topoľčany narazil na silnú nemeckú jednotku. Tá prichádzala do Bánoviec nad Bebravou. Aj ostatné skupiny hlásili pohyby vojsk v okolí Bánoviec, Prievidze, Trenčína a Ilavy. V obciach s nemeckým obyvateľstvom bola hlásená zvýšená činnosť Freiwillige Schutzstaffel (FS). Pohyby vojsk prinútili štáb evakuovať
nemocnicu. Ľahšie chorých, ktorí sa mohli pohybovať, si rozobrali jednotlivé prápory. Nemocnicu ako celok mala evakuovať jednotka Kozáčka do priestoru, ktorý partizáni najmenej využívali. Jednotky si rozdelili materiál podľa potreby a dôležitosti. Väčšinu výbušnín dostali prápory, ktoré boli určené na vyhodenie cestných mostov a železničných uzlov, aby aspoň sčasti zdržali nemecké jednotky presúvajúce sa do priestoru zväzku. Nemecké velenie stanovilo termín generálneho útoku na 22. novembra 1944. Zo všetkých strán – od Trenčína, Bánoviec nad Bebravou, Ilavy, Novák, Topoľčian a Prievidze bolo možné pozorovať početné jednotky nemeckých vojsk spolu s delostrelectvom a obrnenými
vozmi. Ich stav sa odhadoval na 12- až 15-tisíc mužov. Jedna skupina tiahla od Dolných Vesteníc smerom k Jankovmu vŕšku a Uhrovcu. Iná tiahla rudnianskou dolinou k Valaskej Belej. Taktiež sa zistili pohyby vojsk z Bánoviec nad Bebravou do slatinskej doliny. Ďalšie početné nemecké jednotky tiahli obcami od Trenčianskych Teplíc k Ilave.
Do Uhrovca začali prichádzať nemecké jednotky okolo 14.00 h. Vpredu postupovali desiatky motocyklov s guľometmi, za nimi nákladné autá s vojakmi, obrnené vozy a vzadu mínomety a ťažké delá. Časť vojakov vystúpila a urobila vonkajšie zaistenie obce. Ďalšia časť po prehliadke terénu pokračovala do ďalších obcí smerom na Žitnú cez jediný nepoškodený most v Uhrovci. Vďaka tomuto zdržaniu sa partizáni stiahli hlbšie do hôr, aby za Uhrovcom mohli spustiť paľbu z ľahkých zbraní. Najhoršie boje sa odohrali na Ostrom a Okrúhlom vrchu. Ťažké boje sa tiež odohrávali v Žitnej, pri hájovni pod Podhradím, v Omastinej a nad ňou. Boje trvali takmer celý týždeň, čo partizánov veľmi oslabilo, či už po materiálnej alebo ľudskej stránke. Taktiež počasie v tomto období bolo značne nepriaznivé. I keď partizánom sčasti pomohlo, najmä kvôli častým hmlám, ktoré sťažili orientáciu nemeckých vojsk v horskom teréne. Štáb brigády sa nachádzal v čase nástupu nemeckých vojsk v omastinskej doline, neďaleko od hájovne v troch úzkych dolinkách, ktoré končili prudkými zrazmi od Válovca s pomerne ťažkým a len peším prístupom z tejto strany. Jediný prístup bol od obce Omastiná Bolo dôležité, aby sa štáb brigády nedostal do rúk Nemcom. Neustále manévroval v horách, vďaka čomu sa mu podarilo vyhnúť jednotkám prečesávajúcim okolité lesy. Keďže Nemci neprestali útočiť, časť jednotiek musela ustúpiť až do Nízkych Tatier, na Inovec, do pohoria Tríbeč a Vtáčnik. V tejto situácii vydal štáb rozkaz prebiť sa z obkľúčenia za každú cenu prostredníctvom spojok, ktoré mali informovať jednotlivé prápory, aby sa presunuli do nových oblastí stanovených na porade konanej 18. novembra. Partizáni boli natoľko roztratení, že niektoré spojky sa k práporom vôbec nedostavili. Štáb zväzku s ostatnými jednotkami, ktoré sa k nemu pridali, sa rozhodol presunúť v noci z 23. na 24. novembra. Partizáni zo štábneho zoskupenia sa dostali v ranných hodinách na Rokoš. Po hodinovom odpočinku smerovali k Ostrému vrchu. Tu si chvíľu odpočinuli, z dôvodu čakania jednotky, ktorá sprevádzala chorých a ranených. Keďže sa jednotka dlhý čas neukazovala, veliteľ rozhodol na mieste ponechať malú skupinu, ktorá mala na jej príchod počkať. Kolóna pokračovala v ceste na Rybany. Tu mienili prekročiť rieku Bebravu cez most. Lesom a poľami postupovalo asi 600 unavených, premočených a hladných partizánov. Aj keď sa v Rybanoch nachádzala malá nemecká jednotka, radšej sa ukryla a partizáni mohli nerušene prejsť. V Pečeňanoch si obstarali povozy a odviezli sa do Zlatník, kde prišli po vyčerpávajúcom 42 hodinovom pochode. Najedli sa a pokračovali smerom na Duchonku, kde si dlhšie odpočinuli. Jediný prápor, ktorý zostal na svojich pôvodných pozíciách, bol prápor veliteľa Slavkina. Spojka zo štábu s rozkazom stiahnuť sa na veliteľstvo už neprišla. Prápor zostal sám v priestore Okrúhleho vrchu, nevediac, že ostatné prápory sa už stiahli. Nemci začali útok 24. novembra. Skoro ráno, keď sa začalo rozvidnievať, sa partizáni stiahli do hlbokého lesa na Okrúhlom vrchu. Vybudovali si v snehu pozície a takto pripravení čakali. Najprv nechali prísť Nemcov čo najbližšie a nečakanou paľbou mnohých zasiahli. Rozpútal sa boj, v ktorom streľba, výkriky ranených, slabá viditeľnosť a zasnežené postavy vytvorili neprehľadnú situáciu. Tento moment využili partizáni a pomedzi medzery v útočiacich jednotkách sa im podarilo dostať sa z obkľúčenia. V nasledujúcich dňoch sa pohybovalo po horách mnoho partizánov. Chodili v skupinkách po dvoch až piatich. Mnohí sa po márnom hľadaní svojho štábu a veliteľa ukryli v niektorej z okolitých obcí.
Počty ranených, nezvestných a mŕtvych sa dali stanoviť len odhadom. Fašisti svojich, ak ich našli, sťahovali do obcí a nechali povaľovať po dvoroch, kde boli ubytovaní, a len ak im zostal čas, vozili ich do okresných miest. Ranených partizánov buď strieľali na mieste, alebo vozili gestapu na výsluch. Aj v tomto boji použili Nemci taktiku, ktorá sa im osvedčila: donútili najmä ženy nosiť strelivo pre guľomety a rozdelili ich tak, že postupovali v rade s fašistickými vojakmi a partizánom znemožňovali použiť automatické zbrane. Túto metódu použili aj v omastinskej doline, na ktorú začali útok 23. novembra v ranných hodinách.
Několikráte jsme přepadli Němce ve vesnicích a při jednom pře¬padu vesnice Bělá použili jsme naši novou bojovou taktiku. Tato tak zvaná naše nová taktika " kaťuša " a " nových zbraní " byla použita ná¬sledovně: 5 velkých děl. nábojnic naplnili jsme výbušninou a připevnili je ke stromu. Po této přípravné práci jame současně všechny nábojnice zapálili, oheň šlehal do výšky 5 m a syčel jako lokomotiva. Tento způsob jsme nazvali " kaťuša ". Do připravených sudů od benzinu jsme udělali díry, do kterých jsme strčili hlavně pušek a při výstřelu vyšla tak silná rána, jako z děla. Toto jsme nazvali / partyzánské dělo /. Při společném použití naších nových zbraní, které jsme měli, nastal velký lomoz, Němci se postrašili a z vesnice utekli.
Prehľad oslobodenia miest a obcí v okrese Bánovce nad Bebravou
4. apríla Bánovce nad Bebravou, Borčany, Brezolupy, Dolné Naštice, Dvorec, Haláčovce, Horné Naštice, Chudá Lehota, Kšinná, Libichava, Malé Hoste, Miezgovce, Nedašovce, Omastinná, Otrhánky, Pečeňany, Pochabany, Pravotice, Rybany, Uhrovec, Uhrovské Podhradie, Veľké Hoste,
Veľké Chlievany, Vysočany, Šišov, Zlatníky, Žitná Radiša Prehľad oslobodenia miest a obcí v okrese Bánovce nad Bebravou 4. apríla Bánovce nad Bebravou, Borčany, Brezolupy, Dolné Naštice, Dvorec, Haláčovce, Horné Naštice, Chudá Lehota, Kšinná, Libichava,
Malé Hoste, Miezgovce, Nedašovce, Omastinná, Otrhánky, Pečeňany, Pochabany, Pravotice, Rybany, Uhrovec, Uhrovské Podhradie, Veľké Hoste,
Veľké Chlievany, Vysočany, Šišov, Zlatníky, Žitná Radiša 5. apríla Dežerice, Dubnička, Ľutov, Prusy 6. apríla Veľké Držkovce, Podlužany, Ruskovce, Malá Hradná, Cimenná, 7. apríla Čierna Lehota, Slatina n/B., Slatinka n/B., Šípkov, Timoradza, Trebichava, 8. apríla Krásna Ves
V okrese Trenčín 6. apríla Dubodiel, Trenčianske Jastrabie, Trenčianske Mitice 7. apríla Bobot, Svinná, Horňany, Veľká Hradná 8. apríla Krivosúd Bodovka, Neporadza, Petrova Lehota, Soblahov, Mníchova Lehota, Motešice,
Trenčianska Turná, Veľké Bierovce, Trenčianske Stankovce, Adamovské Kochanovce 9. apríla Ivanovce, Melčice-Lieskové, Omšenie, Opatovce, Selec, Trenčianske Teplice 10. apríla Dolná Poruba, Opatová, Trenčín 26. apríla - Trenčianska Teplá 28. apríla - Dobrá 29. apríla Chocholná Velčice, Drietoma, Skalka, Záblatie, Zlatovce 30. apríla Hrabovka, Dolná Súča, Horná Súča, Nemšová
Oslobodzovanie miest a obcí okresov Trenčín, Bánovce nad. Bebr. Sovietskou a Rumunskou armádou v roku 1945
Oslobodzovanie miest a obcí okresov Trenčín a Bánovce n. B. Sovietskou a Rumunskou armádou v marci a v apríli 1945 bolo súčasťou veľkej vojenskej operácie pomenovanej Bratislavsko-Brnianska operácia. Územie našich okresov oslobodzovali vojská štyroch armád v severnej časti zoskupených armád 2.Ukrajinského frontu pod velením maršala Sovietskeho zväzu R. J. Malinovského. V oblasti Hlohovca a Trenčianskych Bohuslavíc operovali vojská 53. sovietskej armády v čele s generálporučíkom S.M.Managarovom a 1. Rumunskej armády na čele so zborovým generálom Atanosinom, severne od nich smerom na Bánovce n./B. a Trenčín bojovali vojská 40. Sovietskej armády v čele s generálporučíkom F. F. Žmačenkom4.Rumunskej armády na čele sgenerálom Dascanescom. Bratislavsko-Brnianska operácia začala v južnej časti zoskupenia 2. Ukrajinského frontu 25.marca 1945 násilným prechodom rieky Hron.Počas jedného týždňa boli oslobodené desiatky obcí a miest a vojská Sovietskej a Rumunskej armády stáli pred Bratislavou a 1. apríla oslobodili Trnavu. Severné krídlo zoskupenia, kde bojovali vojská 40. Sovietskej a 4. Rumunskej armády bojovali v horskom teréne a postupovali od Zvolena cez B. Bystricu, Kremnicu, Partizánske a Nováky.
4. apríla tieto jednotky oslobodili Bánovce n./B. a prevažnú časť tohto okresu a zaujali postavenie v smere na Trenčín a Uherský Brod. Po oslobodení Topoľčian (2.4.1945) prešli vojská 1. Rumunskej armády cez Považský Inovec a začali 4. apríla oslobodzovať obce južnej časti okresu Trenčín na ľavom brehu rieky Váh. Nemecká armáda na pravom brehu rieky Váh kládla v tomto priestore rozhodný odpor, aby zaistila prísun nemeckých vojsk a posilnila obranu smerom na Moravu. Silná obrana bola zvlášť vybudovaná na prístupoch cez Lyský, Vlársky a Hrozenkovský priesmyk, ako aj v smere na Květnú. Podľa rozkazu veliteľa 2.frontu mala 40. Sovietska armáda a 4. Rumunská armáda postúpiť k Váhu a do 8. apríla na jeho ľavý breh s hlavným úsilím v smere Trenčín a Uherský Brod. Útok bol vedený v nepriaznivých podmienkach prekonať ,zasnežené hrebene Strážovskej vrchoviny, Považského Inovca a rieku Váh. 40. Sovietska armáda so 4. Rumunskou armádou oslobodili 6.-7.apríla obce Horňany, ,Svinná, Mníchova Lehota. 8. ,apríla ,oslobodzovacie vojská ,sa priblížili ,k Trenčínu, zaujali nové pozície pri Hámroch, Kubrici, Tr.Stankovciach, ,Rozvadzoch a ,Krivosúd Bodovka. Nemecké vojská na prístupoch k Trenčínu, Váhu, k Vlárskemu a Hrozenkovskému priesmyku vybudovali silnú obranu vrátane protitankových zátarasov a mínových polí. Oslobodzovacie vojská (40. Sov. armády, 4. Rumunskej armády) v noci na 9. apríla prenikli do dedín v úseku V. Bierovce - Krivosúd-Bodovka. Vojská tu zdolali obranu nemeckých vojsk, prekročili rieku Váh a vytvorili predmostie v oblasti Melčíc a Moravského Lieskového. Tieto úspechy využili vojská ktoré oslobodzovali Trenčín a za podpory delostrelectva v noci 9. apríla prenikli od juhozápadu do mesta a 10. apríla bola ľavá časť Trenčína oslobodená. V tej noci nemecké vojská zničili oba mosty cez Váh. Ďalší postup veliteľ 40. Sov. armády sústreďoval na ľavé krídlo južne od Trenčianskych Bohuslavíc v smere na Uherský Brod. 28. apríla sa začala delostrelecká príprava a útok vojsk na nemecké pozície v celom úseku od Novej Bošáce cez Ivanovce,Kochanovce,Velčice, Chocholnú,Drietomu,Záblatie, Zlatovce až po Nemšovú. Najťažšie boje boli v chotári Novej Bošáce a Chocholná-Velčice, na Drietome a v Hrozenkovskom priesmyku. Po ťažkých bojoch boli aj tieto oblasti oslobodené a nemecké vojská ustupovali na Moravu.
V Trenčíne využili nemecké vojská rieku Váh ako prirodzenú vodnú prekážku. Sovietske vojská
sa prepravovali cez Váh naprovizórnom moste a 29. apríla oslobodili Zlatovce a Závažie
Rudnianska Lehota
Dňa 27. februára fašisti obec obkľúčili, robili v domoch prehliadky a rabovali. V dedine našli rodinu partizána Jozefa Steinera, manželku Helenu, dvojročnú dcérku Júliu a oboch rodičov Šimona a Žofiu Steinerových. V dome Tomáša Belenca ich surovo vypočúvali, potom zavraždili a dom podpálili. Veliteľ trestnej fašistickej jednotky nedovolil občanom požiar hasiť. Okrem toho vybrali jedenásť občanov, medzi nimi i krčmára Mištunu, odvliekli ich najprv do Prievidze a potom do koncentračného tábora.
Selec
30. novembra 1944 vo štvrtok tu vtrhli nemecké oddiely v rámci ťaženia proti partizánom na Inovci. Na dvore hornej školy zhromaždili 273 mužov od 16 do 60 rokov a proti noci ich odviedli do Beckova. Tu Nemci vybrali 55 mužov a odvliekli do zberného tábora v Seredi. Piatich napokon nemocných odviezli do ilavskej väznice a ostatných odvliekli do koncentračných táborov v Nemecku, odkiaľ sa po vojne vrátili iba deviati. Jeden z nich však doma zomrel na následky pobytu v koncentračnom tábore.
Šípkov, salaš Lupenice
Členovia protipartizánskej jednotky Jozef, ktorej velil Werner Pawlovski, vydávajúc sa za povstalcov, prišli 7. novembra 1944, do Šípkova. Podarilo sa im napokon presvedčiť dvoch bratov Alojza a Jána Holého. Tí pre nich zaobstarali auto a potraviny. Po vypočúvaní a mučení bratov Holých na salaši Lupenice popravili strelou do zátylku. Podobne vykonali aj s tromi zajatými sovietskymi partizánmi. Keďže nechceli mať žiadnych očitých svedkov svojho zločinu, zavraždili piatich pastierov zo Šípkova, ktorí sa v tom čase nachádzali na salaši. Všetkých zavraždených nahádzali do koliby a tú podmínovali. Na druhý deň vyzvali občanov Šípkova, aby prišli telá odpratať. Pri vstupe do koliby mína explodovala a zabila ďalších občanov. Pri pohrebe obetí zaistili príslušníci jednotky Jozef ďalších občanov. Vypočúvali ich v dome Holých. Časť odviezli do väznice v Trenčíne a štyri osoby zatvorili do skríň, obložili slamou, poliali horľavinou a zaživa upálili.
Trenčín, les Brezina - Dušova dolina
od 25. októbra 1944 do 3. apríla 1945 na rozkazy veliteľov Einsatzkommanda 13 - dr. Hansa Jaskulského a Karla Schnitza - tu fašisti popravili 69 ľudí. Veliteľom exekutívnej jednotky bol SS-hauptsturmfuhrer Paul Streit a priamo na vraždení sa zúčastňoval aj SS-scharfuhrer Maximilian Bayer i SS-scharfuhrer Joseph Dranger. Za celú akciu bol zodpovedný Joseph Juritsch. Pri exhumácii koncom mája 1945 bolo na mieste vrážd odhalených 6 masových a jeden samostatný hrob, kde okrem Slovákov bola zavraždená sovietska partizánka a partizán, americký letec, partizáni českej, maďarskej, francúzskej a rakúskej národnosti. Niekoľko obetí sa nepodarilo identifikovať.
Uhrovec
4. novembra 1944, zaznamenali hliadky stojace pred Uhrovcom mimoriadny ruch. Partizáni zaujali bojové postavenie a čakali na prichádzajúce nemecké jednotky. Tie postupovali v niekoľkých smeroch a zároveň ostreľovali partizánske postavenia mínometnou paľbou. Spustila sa prudká prestrelka. Partizáni museli stiahnuť svoje sily z Uhrovca a Nemci celú dedinu hermeticky uzavreli, aby nikto neušiel. Nemci fašisti a bánovskí gardisti vyhnali všetkých obyvateľov zo svojich domov. Domy opäť prehľadali a čo malo cenu odviezli so sebou. Obec zapálili a opäť zobrali so sebou obyvateľov do Bánoviec, ktorých použili ako živé štíty proti partizánom. Vypálili 35 domov a 18 hospodárskych stavenísk, čiastočne zničili päť domov a tri hospodárske staveniska.
Začiatkom februára bola vyhlásená mobilizácia. Muži však nenastúpili a tak prišli do obcí príslušníci POHG, žandári a Gestapo, ktorí brali mladých chlapcov ročníky 1920 -1925. Sústredili ich do hostinca Fábriovej z celej doliny, potom ich odviedli do Bánoviec, kde ich rozdelili jedni išli na zákopovové práce a druhí do koncentračných táborov.
15.februára 1945 prišla skupina slovenských žandárov a príslušníkov POHG ktorej veliteľom bol poručík Vladár z ÚŠB Bratislava. Zisťovali po maštaliach koľko je v Uhrovci koní. Bola to iba zamaskovanie hľadania partizánov. Zaistili na základe informácií Jozefa Hurtáka členov RNV a popredných účastníkov SNP. Vďaka šikovnosti Michala Čabráka a Jána Obertíka zaistených okrem Ondreja Jamricha a Michala Marcinátha prepustili.
V druhej polovici februára do doliny prišla znovu informácia, že fašisti budú brať so sebou mladších mužov. Povyťahovali sa pušky a rozmnožili sa rady partizánov vo Vysokej. Uhrovčania sa presunuli na Jankov vŕšok a v bunkroch objavili strašný obraz. Nad jednou zemľankou, poloprehorenou a polorozpadnutou, bola odseknutá hlava ženy v červenej šatke. Pod ňou rozkladajúce sa ostatky obhorených ľudských tiel — možno sedem, možno osem. Spomenuli si na 12. február 1945, keď v dopoludňajších hodinách hnali fašisti dolinou Sobotné skupinu neznámych mužov a žien a viac o nich nikto nepočul. Aby však nik nebol na pochybách, kto je autorom zločinu, na mladých bukoch okolo bunkra boli vyrezané znaky SS.
Uhrovec-Látkovce
2.február 1945 V rámci protipartizánskych akcií príslušníci komanda v lese Valentová v katastri obce Látkovce zastrelili Františka Aujesku z Miezgoviec, MUDr. Jána Löwyho z Bánoviec nad Bebravou a sovietskeho partizána Pervusina.
Uhrovské Podhradie
Protipartizánskych akcií zúčastňovali aj jednotky pravidelnej armády a SS. Tak to bolo aj v Uhrovskom Podhradí, kde fašisti zavraždili 11 zajatcov z toho 5 ranených partizánov v horárni, ktorú zapálili a dve ženy židovského pôvodu, ktoré sa v okolí skrývali pred deportáciou.
Valaská Belá, Gápel
V noci 18. novembra 1944 náhle vnikli do Gáplu a tam v horách postrieľali 20 partizánov. Okrem toho zapálili domy Jána Stredanského, Emanuela Kurusa a Jozefa Kurusa. Spomenutým zhoreli strechy a prišli o všetko čo mali ukryté na povaliach. Iné rodiny utrpeli škody na domoch od granátov.
Valašské Klobouky – Poteč - Březina
Fašistické jednotky pri ústupe brali so sebou zajatcov, ktorí pre nich vykonávali rôzne práce. Niektoré jednotky plnili Hitlerov príkaz a zajatcov 22.apríla pred oslobodením zavraždili.
Zlatníky
Pri protipartizánskej akcii 30. novembra 1944 o 7. hodine ráno obsadili nemeckí vojaci obec. Všetkých mužov sústredili v škole a 4 domy zapálili. Mužov vyšetrovali , mučili a napokon 53 (zväčša tých mladších) zajali. Zajatí muži boli sústrední v obci Dubodiel. Tam ich 2. decembra 1944 znovu podrobili príslušníci Gestapa v spolupráci s miestnymi gardistami mučeniu a nútili ich, aby identifikovali partizánov a komunistov. 42 mužov odviezli do väznice v Trenčíne, ostatných pustili domov. Z Trenčína čakala väzňov cesta cez sústreďovací tábor v Seredi do koncentračného tábora Oranienburg, kde dorazili práve na Štedrý večer. Pri útoku na Bielu Bukovinu naďabili Nemci na drevorubačskú chatu v Stokoch, kde sa ukrývali židovské rodiny. Všetkých 36 obyvateľov beštiálnym spôsobom zavraždili. Správca lesného hospodárstva na Duchonke, Franz Novotný, predseda krajskej organizácie Deutsche Partei. prinútil lesných robotníkov, aby prehliadli mŕtvoly a pobrali im šperky a iné cennosti. Obete potom vyfotografoval a ukazoval zamestnancom ako dielo partizánov. Nemci Bielu Bukovinu podpálili.
17. januára 1945 odvliekli do koncentračného tábora v Mauthausene ďalších 15 mladých mužov a zhoreli ďalšie 2 domy.
21. januára nemecké vojsko vypálilo budovy lesnej správy na Kulháni, Starej Hore i Starej Huti.
Zliechov
18. januára popoludní vtrhli do obce vojaci spolu s gardistami. Ich neopatrné a bezohľadné správanie si vyžiadalo smrť matky dvoch detí Zuzany Filipkovej, ktorú zastrelili. Podarilo sa im chytiť troch partizánov,. Zobrali ich a v kopeckom chotári v blízkosti hájovne zastrelili.
12. februára 1945, keď o druhej hodine po polnoci prišli Nemci z Trenčína a do rána sústredili všetkých mužov v hostinci u Ondreja Bratku. Nemecké velenie vedelo, že zliechovské obyvateľstvo po každej stránke pomáha partizánom a že i občania Zliechova bojujú v radoch partizánov. Preto používalo rôzne spôsoby ako dedinu a jej obyvateľov zastrašiť či dokonca potrestať. Predsa však na orodovanie rodičov, predstaviteľov obce a asi aj v dôsledku ústupu nemeckých vojsk, pochytaných mužov prepustili.
9. apríla večer asi o 22. hodine, sa začal boj o Zliechov. Požiar, ktorý počas bojov vypukol, zničil 30 obytných a 35 hospodárskych stavieb. Zhorelo vtedy 20 kusov dobytka a 60 oviec. Ľudia v pivniciach od veľkej horúčavy omdlievali, no otvoriť nemohli, lebo horiace trámy padali a oni museli ostať vo vnútri a čakať, či a kedy sa tá hrôza skonči. Zúrivá streľba trvala viac ako pol dňa. Ranených bolo 9 osôb, zabitých 10 mužov a jedna žena. Takmer všetky domy v obci boli poškodené. Úplne zničený bol kostol a fara. V horách zostalo veľa vojnových zbraní a mín.
Žitná - Radiša
22.november. Nacisti vypálili osadu Žitná, kde zhoreli 3 domy a hospodárske stavisko. Dospelých obyvateľov osady sústredili v miestnej škole a kruto ich vypočúvali. Štyridsať mužov odvliekli do Bánoviec nad Bebravou, kde ich dva týždne väznili a vypočúvali. Štyroch obyvateľov osady za spoluprácu s partizánmi popravili na Cibislavke.
Vo februári 1945 v Radiši zavraždili 9 rasovo prenasledovaných osôb, ktoré sa skrývali v opustenom majeri
Brezolupy,
25. 10.1944 Nemci prepadli obec a olúpili a spálili dom partizána J. Šišku.
Bánovce nad Bebravou a okolie
Po protipartizánskej akcii 22.až 24.novembra 1944 zhromaždili zajatcov v Bánovciach, kde ich podrobili tvrdému výsluchu. Väčšiu časť ľudí prepustili a ostatných dňa 29. novembra dali Nemci na nákladných autách odviezť do blízkeho lesíka Cibislávka, kde ich postrieľali a zakopali do masového hrobu. 14.decembra 1944 postrieľali ďalších zajatcov. V dvoch masových hroboch na Cibislávke, pri ceste smerom na Miezgovce bolo popravených 35 ľudí, z čoho bolo 10 partizánov. Hroby boli len čiastočne zahádzané zeminou. Pri exhumácii 16. apríla 1945 identifikačná komisia skonštatovala, že obete boli vystavené obrovskému mučeniu.
Marec 1945 - 8 osôb, z toho 3 ženy, zavraždili príslušníci Einsatzkommanda 13 v lese Salaštek pri Bánovciach nad Bebravou v rámci akcie proti antifašistom v meste a blízkom okolí.
Cimenná
V rámci protipartizánskej operácie v Inovci okolo 7.00 hodiny ráno obsadili obec zhromaždili všetkých chlapov na dvor miestneho komisára, kde ich za pomoci POHG a príslušníkov nemeckej menšiny z Držkoviec vyšetrovali. Pri vyšetrovaní ich zversky týrali, vyrabovali celú obec a podpálili 7 domov a zastrelili 6 občanov.
Čičmany
Partizánske stredisko Čičmany fašisti napadli v predvečer 6. apríla 1945. V priebehu dňa sa partizánom podarilo zlikvidovať tri fašistické hliadky, ktoré sa pokúšali dostať do Čičmian. To bol dôvod, aby obec prepadli po zuby ozbrojení príslušníci SS na dvadsiatich nákladných autách a dvoch tankoch. Tanky začali streľbu do domov, potom fašisti obec obkľúčili, tri dni drancovali, terorizovali obyvateľstvo a nakoniec vypálili 47 drevených domov úplne a 85 čiastočne. Pritom troch obyvateľov zavraždili a 65 občanov odvliekli do koncentračného tábora v Mülbergu.
Dolné Vestenice
Fašistická trestná akcia stihla i Dolné Vestenice. Po prestrelke s partizánmi 21.januára fašisti obec obsadili, vyrabovali, vypálili dom Jozefa Malíka a hájovňu Hradištnica. Z obce odvliekli do koncentračných táborov 52 osôb, z ktorých sa 10 domov nevrátilo.
Drietoma
Špecialitou katanov Einsatzkommanda 13 boli verejné popravy. Jednu z nich vykonali 25. októbra 1944 v Drietome pod vrchom Nešporovský, kde obesili 4 zajatých partizánov. Akciu nariadil veliteľ Einsatzkommanda 13 Hans Jaskulski a vykonala ju Streitova jednotka.
Kľak a Ostrý Grúň
Špeciálne protipartizánske jednotky, podporované skupinami FS z Píly a Veľkého Poľa, 18.januára obkľúčili Nový Kľak a 84 obyvateľov, medzi nimi ženy, deti a starcov, postrieľali. Obytné domy i s obeťami podpálili. V časti obce Starý Kľak všetko obyvateľstvo vyhnali z domov, domy vydrancovali, domáce zvieratá postrieľali a celý Kľak zapálili. Zhorelo 132 obytných domov a hospodárskych stavísk úplne a štyri čiastočne.
Ostrý Grúň napadli fašisti 21. a 24. januára. Obyvateľov vyhnali z domov, domy vyrabovali a obyvateľov v dome Izidora Debnára zverský povraždili 62 mužov, žien i detí. Ostatné obyvateľstvo viedli dolu dolinou. V dedine zničili 112 obytných domov, vypálili 70 hospodárskych stavísk a čiastočne zničili 22.
Kšinná
30. novembra 1944 zadržali v katastroch obcí Kšinná, Uhrovské Podhradie a Závada asi 40 židovských utečencov, ktorých sústredili na školskom dvore v Kšinnej. Nemci donútili obyvateľov obce vykopať hrob a na mieste zvanom Pavle háj zavraždili 32 zo zajatých židovských občanov. Príslušníci neznámej jednotky SS objavili v katastri Kšinnej v bunkroch 9 židovských utečencov. V lese zvanom Uhliarka ich zavraždili a bunkre vypálili.
7.februára 1945 Na Kamenici zavraždili 19 obetí,
Košecké Rovné
20. októbra 1944 asi 200 Nemcov zo Zliechova a z Košeckého Rovného obkľúčili osadu Horná Stredná a zapálilo ju bez toho, že by boli vyšetrovali, či sú tam partizáni, alebo či má obyvateľstvo dajakú vinu na prechovávaní partizánov . Obyvateľstvo osady vyvliekli von /bolo 6 hodín ráno/. Obyvatelia sa museli pozerať ako im horia majetky, ktorý celý život zhromažďovali, avšak hasiť nesmeli, ale naopak Nemci ich ešte bili a nadávali. Z 8 domov úplne podľahlo požiaru 6 domov, v 2 ostatných zhorelo zariadenie. Treba podotknúť, že údajne celá táto boľavá tragédia bola zohraná z propagačných úmyslov. Filmári a kameramani mali prácu, aby všetko zachytili a mohli spracovať vo forme propagačného materiálu proti vymysleným výčinom partizánov. Pre tento účel privádzali obyvateľov Strednej do situácií, ktoré sa na plátne museli zdať ako nemecká záchrana pred trýznením partizánmi. Nešťastné obete takto aspoň rozprávajú a uisťujú, že videli filmovať.
Ľutov
14. februára 1945, v lese Dúbrava zavraždili 9 rasovo prenasledovaných občanov a o 4 dni obsadili obec a za pomoc partizánom zadržali 13 mužov, ktorých vypočúvali v miestnej škole. Potom ich až do 28. marca väznili v Trenčíne, kde ich vypočúvali a týrali.
Miezgovce
V ranných hodinách 29. októbra 1944, zaútočili na Miezgovce nemecké jednotky a oddiel POHG z Bánoviec v počte 800 mužov smerom od Brezolúp. V obci partizáni vyhlásili poplach a začali sa pripravovať na obranu. V dedine nastal zmätok, obyvatelia začali ukrývať svoje cennosti a časť z nich ušla na povozoch do vyššie položených miest. Pred presilou sa napokon museli partizáni stiahnuť do okolitých lesov. Nemci potom obsadili dedinu, rabovali jednotlivé domy a odnášali si cennosti. Surovo zaobchádzali nielen s dospelými ale aj so starcami a deťmi. Aby neboli nemeckí vojaci ohrozovaní streľbou z lesov, zobrali si občanov ako živé štíty a vrátili sa do Bánoviec. Škody po akcii boli obrovské. Úplne zhorelo 34 domov, 17 bolo čiastočne vypálených. Zhorela aj budova školy a 12 hospodárskych stavenísk. Po príchode do Bánoviec vydelili zo zajatcov 36 mužov podozrivých z pomoci partizánov. Odvliekli ich do Nitry, kde ich po niekoľkodňovom bití a mučení prepustili.
25. januára 1945 prepadli majer Beregseg, kde sa mali stretnúť partizáni a odvliekli mužov a ženy do Bánoviec. 31.januára opäť vpadli do obce. Väčšina partizánov stihla ujsť avšak niektorí zostali. Zradou chytili Milana Holičku a odvliekli ho do Bánoviec. Spolu s ním odvliekli aj Gizelu Masarykovú, manželku Ferdinanda Masaryka, Viliama Hudeca a Pavla Ondrušku.
2. februára vo včasných hodinách podnikli fašisti nový útok na dedinu. Privliekli so sebou aj Milana Holičku, Viliama Hudeca, Pavla Ondrušku. Veliteľ dal vybubnovať aby všetci muži nad 15 rokov sa dostavili pred zvoničku. Žiadali aby ich zaviedli k partizánskym bunkrom. Občania ich zaviedli k bunkrom už prázdnym, ktoré slúžili obyvateľstvu pri prvom útoku na obec do Dolinky povedľa školy do lesa pod Madáčom. Fašisti nespozorovali žiadny trik a zaútočili na tieto bunkre pancierovými päsťami. Po takomto útoku opatrne nazerali dovnútra. Nenajdúc mŕtvych partizánov a žiadnu korisť dali do rúk niektorým občanom prázdne zbrane, obliekli ich do uniforiem, rozstrapatili im vlasy a tak ich fotografovali na dôkaz úspešnej výpravy. Po návrate z hôr napísali fašisti zápisnicu s uvedením počtu rozbitých bunkrov 12. Keďže však nezískali žiadnych zajatcov odvliekli so sebou niekoľko občanov, prevažne mladých chlapcov, ktorí nenarukovali na základe mobilizácie a poslali ich do koncentračného tábora.
Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS)
V období 1. ČSR bola národne a katolícky orientovaná, do roku 1925 niesla oficiálny názov Slovenská ľudová strana SĽS, od roku 1925 bola premenovaná na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu (HSĽS) podľa jej zakladateľa Andreja Hlinku. Bojovala proti čechoslovakizmu, pražskému centralizmu a tiež za autonómiu v Československu. HSĽS bola budovaná na autoritatívno-totalitnom princípe. V období 1 Slovenskej republiky (SR) bola okrem dvoch menšinových strán jedinou legálnou politickou stranou na Slovensku. Moc bola sústredená v rukách jej predsedu – vodcu, katolíckeho kňaza Jozefa Tisa. Po oslobodení v roku 1945 HSĽS zakázali a prevažnú časť vedúcich predstaviteľov odsúdili.
Vedúci predstavitelia: Andrej Hlinka (predseda 1923 – 1938), Jozef Tiso (predseda 1938 – 1945), Vojtech Tuka, Alexander Mach, Karol Sidor, Ferdinand Ďurčanský
Hlinkova garda (HG) a Pohotovostné oddiely hlinkovej gardy (POHG)
Hlinkova garda (HG) pôsobila ako polovojenská organizácia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) v rokoch 1938 - 1945. Vznikla z pôvodne polovojenskej organizácie strany – Rodobrany. V HG boli organizovaní muži vo veku 18 – 60 rokov. Osobitnú úlohu v jej rámci mali Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy (POHG), ktoré boli koncom II. svetovej vojny nasadené do policajno-vojenských akcií po boku nemeckej brannej moci proti vojenským a civilným cieľom na území Slovenskej republiky. Príslušníci POHG boli uniformovaní a ozbrojení. Dokázateľne sa podieľali na zločinoch proti povstalcom, partizánom a civilnému obyvateľstvu. Po skončení vojny bolo mnoho príslušníkov HG aj POHG odsúdených na trest smrti ako aj na dlhoročné tresty odňatia slobody. Na trest smrti odsúdili aj najvyššieho veliteľa HG a POHG Otomara Kubalu. Mnoho z nich taktiež utieklo do zahraničia
Velitelia HG: Karol Sidor (1938 – 1939), Alexander (Šaňo) Mach (1939 – 1944), František Galan (1940), Náčelník štábu HG a zástupca hlavného veliteľa HG (s praktickými právomocami ako hlavný veliteľ HG): Otomar Kubala (1940 – 1942, 1944)
POHG Bánovce nad Bebravou (krycí názov Šípka)
Začal sa organizovať 9. novembra 1944 s početným stavom 110 mužov a v decembri 1944 slúžilo v HG 108 mužov. Oddiel mal byť doplnený tak, že celkový stav mužstva činil 158 osôb. Oddiel sa podieľal na raziách, eskortoval židov, a spolu s nemeckými okupačnými jednotkami bol nasadený proti partizánom v Strážovských vrchoch a Inovci. Príslušníci POHG ako znalci miestnych pomerov uľahčovali činnosť nemeckých jednotiek.
Okresným veliteľom POHG bol Ignác Ďurmek a jeho zástupcom bol Ernest Pyšný.
Ďalší členovia veliteľstva POHG – Šípka: Ján Gleiman, Vojtech Miština, Pavel Myšina, Alexander Danák, Vojtech Jedinák, Elemír Strakovich.
Ústredňa štátnej bezpečnosti (ÚŠB)
Ústredňa štátnej bezpečnosti (ÚŠB) bola najvyšším policajným úradom počas Slovenskej republiky 1939 – 1945, ktorý mal na starosti vykonávanie policajného spravodajstva (obranného), plnenie funkcie politickej polície a ďalších štátno-bezpečnostných úloh. Vznikla v roku 1940, a podobne ako niektoré iné úrady Slovenskej republiky, zanikla na jar 1945 súčasne s režimom, ktorý ju vytvoril.
Záverečná fáza holokaustu
vyvražďovanie v koncentračných táboroch
Transporty do koncentračných táborov nešli z Maďarska, Bulharska, Rumunska, Dánska a iných štátov, ba dokonca dánsky kráľ povedal: „Pripnem si i ja žltú židovskú hviezdu, ale nedám ani jedného židovského občana na smrť do koncentračných táborov." Z týchto štátov išli potom transporty až vtedy, keď ich obsadili Nemci. Takto tí ľudia žili o 1 - 2 roky dlhšie. Dokonca ani Hitlerov osobný
priateľ a spojenec, taliansky Mussolini, nedal ani jeden transport do koncentračného tábora. Až v roku 1943 na jeseň, vyslali do Talianska Nemci 6 vysokých dôstojníkov SS, ktorí začali transportovať židovských občanov do koncentračných táborov. Predsa, chvála Pánu Bohu, získali tam moji súkmeňovci 18 mesiacov dlhšie života, oproti mojim najbližším a ostatným zo Slovenska. Slovenská ľudácko - fašistická vláda začala vyvážať nevinné židovské duše na smrť do koncentračných táborov ako prvá. Tieto transporty začali už 25-teho, 26-teho a 27-meho marca 1942 a potom v tomto roku išli ešte ďalšie a ďalšie. Kto dal príkaz na transporty? Veď parlament (snem) transporty schválil až 15. mája 1942, keď väčšina nevinných duší bola už odvlečená na smrť do koncentračných táborov. Boli medzi nimi deti, ženy, starci, ba i malé nemluvňatá. Kde je to srdce, láska, cit, ľudskosť, náboženstvo? Je, ale len v teórií, a prax bohužiaľ tvrdo opačná. Táto Slovenská vláda ešte aj platila Nemecku za zavraždenie jednej nevinnej židovskej duše 500 ríšskych mariek. To prekračuje všetky hranice ľudskosti. Veď na to nie je ani výrok, čo by vedel aspoň trochu priblížiť tento zákerný, surový, tragický, vraždiaci čin. To bola pravá tvár Slovenskej ľudácko - fašistickej vlády, na čele s prezidentom Dr. Jozefom Tisom. Česť výnimkám.
Bolo schválených, vydaných a v prax uvedených viac ako 250 zákonov a nariadení proti židovským občanom, čo som denne pociťoval i ja na vlastnej koži. Aj to robili Nemci? Nie je pravda, že všetko robili Nemci. Mnoho a mnoho iniciatívy išlo zo strany Slovenského štátu. Veď už v roku 1936 kat. kňaz p. Šalát na združení veriacich prehlásil, že jedného pekného rána sa zobudíme, a budeme oslobodení od židov. Pýtam sa, kde bol vtedy ešte Hitler? Ďalej, v roku 1937 v národnom zhromaždení ČSR, poslanec za ľudovú stranu Karol Sidor navrhol, aby židia boli vyvezení ďaleko na Sibír, a uviedol konkrétne aj oblasť. Na naše šťastie, ten návrh v NZ neprešiel. Naopak, dostal sa mu piskot. V tejto, tzv. židovskej, otázke bola ľudácko - fašistická vláda ešte tvrdšia, drastickejšia a zákernejšia ako Hitlerovské Nemecko. Bola v každej oblasti iniciatívnejšia. Slovenský štát nebol obsadený Hitlerovským Nemeckom. Bol jeho spojencom. Veď vypovedal vojnu USA. Ako ďalší dôkaz uvádzam, že slovenská vláda vyslala slovenských vojakov a dôstojníkov na východný front, aby bojovali s hitlerovskou armádou bok po boku, proti sovietskej armáde, proti slovanom. Táto realita sa nedá odtajiť. Tak to bolo.
Holokaust možno definovať ako súčet všetkých protižidovských akcií vykonávaných nacistickým režimom v rozpätí rokov 1933 až 1945: počínajúc olúpením nemeckých Židov o ich právne a ekonomické postavenia v roku 1930; segregáciou a vyhladzovaním Židov v rôznych okupovaných krajinách a končiac zavraždením približne šiestich miliónov Židov v Európe. Holokaust je súčasťou širšieho spektra činov útlaku a vraždenia rôznych etnických a politických skupín v Európe nacistami. Má však zvláštny význam vzhľadom k výnimočnosti postoja jeho páchateľov - nacistov – k svojim židovským obetiam. V nacistickej terminológii boli Židia označovaní ako " svetové židovstvo ", termín neporovnateľný ku vzťahu k akejkoľvek inej etnickej, ideologickej alebo sociálnej skupine. Vyhláseným cieľom nacistov bolo vyhladenie európskych Židov.
Arizácie podnikov Židov
Pojmom arizácia sa označuje vyvlastnenie a prevod majetku Židov na nežidov ( v dobovej terminológii “árijcov“).
V rokoch 1939 – 1945 sa arizácia dotkla všetkých druhov majetku Židov ( kapitálový majetok, domový majetok, podnikový majetok a pod.) žijúcich na Slovensku.
Vo svojej vrcholnej fáze (od septembra 1940) bola arizácia jedným z hlavných nástrojov ľudáckeho režimu pri "vyraďovaní Židov z hospodárskeho a sociálneho života" na Slovensku.
V oblasti podnikového majetku, ktorého celková hodnota v septembri 1940 predstavovala približne 530 mil. Ks, prešiel arizačný proces od roku 1939 dvoma vývojovými fázami a vyvrcholil v rokoch 1941 – 1942.
Z celkového počtu asi 12 300 podnikov vo vlastníctve Židov bolo práve v rokoch 1941 – 1942 arizovaných viac ako 2 200 podnikov a tento proces bol riadený Ústredným hospodárskym úradom. Viac ako 10 000 podnikov bolo likvidovaných.
Zverejnená databáza UPN vychádza z evidencií Ústredného hospodárskeho úradu, Ministerstva hospodárstva a Hlinkovej gardy, ktoré vznikli v rokoch 1942 – 1944.V okrese Bánovce nad Bebravou bolo arizovaných 21 podnikov prevažne obchodov.
Likvidácie podnikov Židov (1941-1942)
Likvidácie podnikov Židov boli popri arizácii podnikov súčasťou procesu "vyraďovania Židov z hospodárskeho a sociálneho života" Slovenskej republiky (1939-1945).
Likvidácia podniku spočívala v "zaistení" hnuteľného majetku pôvodného vlastníka, jeho súpise, ocenení a speňažení v tzv. likvidačnej lehote. Pôvodný majiteľ bol zbavený možnosti podnikať, ako aj podniku samotného bez kompenzácie.
Likvidáciu v niektorých prípadoch uskutočňoval úradne poverený likvidátor, ktorému za jeho činnosť prináležala odmena z hodnoty likvidovaného majetku.
Režim zdôvodňoval likvidácie podnikov židov "verejným záujmom".
„Na jeseň, v roku 1942, prišiel predseda HSĽS v Dol. Ozorovciach, Štefan Tuchyňa, za vládnym komisárom v D. Ozorovciach, Jánom Korilom s dobrým návrhom, že obec D. Ozorovce môže dostať finančnú čiastku 10 000.- korún a bielu zástavu, keď vyvezie všetkých židov z obce do koncentračných táborov. Jednalo sa o 5 nevinných duši. Sestra, švagor, jeho matka, malý 3 ročný synček a ja. Našťastie, vládny komisár nesúhlasil, naopak, veľmi to odsudzoval. Ako môže niekto také niečo navrhnúť. Päť životov predať za peniaze. Predseda HSĽS povedal, že takú informáciu dostal od okresného vedenia HSĽS. To bola pravá tvár HSĽS. Tento silný ľudák, fašista Štefan Tuchyňa, sa odsťahoval koncom marca 1945 i s rodinou a živým inventárom hosp. zvierat s Nemcami z Dol. Ozoroviec preč. Neviem však kde. Buď do Nemecka, alebo Rakúska. Určite mal dôvod odísť pre jeho činnosť, akú odviedol pre vtedajší režim za tzv. Slov. štátu. Tento zlomyseľný, zákerný ľudák, sa vrátil koncom augusta 1945 späť do Dol. Ozoroviec. V máji 1946 bol postavený pred súd v Bánovciach n/Bebr. Ja som bol žalobcom na tomto súde, ale som nežiadal na ňom to, čo on na mne. Ja som len odporúčal ľud. súdu, aby ho vyviezli, aj s celou rodinou, na pohraničie západných Čiech v susedstve Západného Nemecka. Výsledok žiadny.“
Ľudové súdy
Na potrestanie zločinov z obdobia rokov 1938 – 1945 bol v Československu zriadený inštitút ľudových súdov. Z hrôz vojny vyplynula snaha potrestať, čo najviac osôb, ktoré akýmkoľvek spôsobom spolupracovali s totalitným režimom, podieľali sa na represáliách proti obyvateľstvu alebo sa svojim konaním zúčastnili na rozbití republiky a narušovaní územnej celistvosti Slovenska. Na druhej strane treba povedať, že ľudové súdy sa v niektorých prípadoch stali nástrojom politickej a osobnej pomsty.
Ľudové súdnictvo sa na Slovensku delilo na tri druhy súdov: Národný súd (NS) v Bratislave, ktorý súdil najvyšších predstaviteľov slovenského štátu. Okresné ľudové súdy (OĽS) pôsobili v každom politickom okrese a najnižšou inštanciou boli Miestne ľudové súdy (MĽS), ktoré pôsobili v príslušnej obci. Zatiaľ čo predsedovia, námestníci a žalobcovia OĽS museli mať právnické vzdelanie v MĽS to nebolo potrebné, čiže sudcom ako aj žalobcom mohol byť laik.
Na OĽS v Bánovciach nad Bebravou prebehlo súdne konanie proti 80 osobám.
V okrese Bánovce nad Bebravou neprežilo holokaust
v rokoch 1939 až 1945
679 Židov
Po oklieštení a rozbití Československej republiky 1938-39 ostalo na Slovensku 90 tisíc židovských občanov, ktorí boli vystavení surovej perzekúcii.
Dlhoročný bánovský kňaz a prezident Slovenského štátu dr. Jozef Tiso udelil ani nie 1000 výnimiek z transportov po celom Slovensku, ktoré chránili približne 4.000 osôb.
Pre záchranu pred transportmi do vyhladzovacích táborov sa židovské rodiny alebo jednotlivci snažili zachrániť odchodom za hranice, prekrstením sa na iné vierovyznanie, ukrytím sa hlavne v odľahlých miestach v horách. Počas SNP v novembri 1944 až februári 1945 pri vyčisťovacích akciách proti partizánom v oblasti Kšinnej väčšinu chytených zavraždili - viac ako 65 z rôznych oblastí Slovenska a 56 bolo odvlečených do koncentračného tábora v Seredi. Na Bielej Bukovine v pohorí Inovec ich zavraždili 36.
Organizácia úradov a vládni komisári
Počas Slovenského štátu boli znovu obnovené župy (Bratislavská, Nitrianska, Trenčianska, Tatranská, Šarišskozemplinská a Pohronská). Na čele župy stál župan ako prednosta župného úradu a župného výboru. Najvyšším predstaviteľom okresov bol okresný náčelník, ktorý bol zároveň prednostom okresného úradu, bol predstaviteľom všetkej moci v okrese. Najnižšími správnymi jednotkami boli obvodné a obecné notárske úrady v jednotlivých obciach. V obciach od roku 1938 pôsobili vládni komisári so svojimi poradnými zbormi, ktorí boli na čelo obce dosadení HSĽS. K zmene došlo v roku 1943, kedy na čele obce stál starosta a obecný výbor menovaný HSĽS.
Nemecké policajné orgány a bezpečnostná služba
Po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) 29. augusta 1944 sa spolu s nemeckými vojenskými silami dostali na Slovensko špeciálne komandá Einsatzgruppe H nemeckej bezpečnostnej polície SIPO a nemeckej bezpečnostnej služby SD, ktoré sa špecializovali na boj proti partizánom a vyhľadávanie židov. Štáb pohotovostnej skupiny H sa nachádzal v Bratislave pod velením SS-obersturmbannführera Dr. J. Witisku. Na začiatku povstania na západnom Slovensku operovali Einsatzkomandá 13 a 14. Po ich presunutí na stredné Slovensko vyplnilo vákuum zvláštne komando ZbV 15. Bánovce nad Bebravou a okolie malo vo svojej právomoci Einsatzkomando 13, ktoré od 1. septembra sídlilo v Trenčíne. Veliteľom bol od 20. septembra SS-sturmbannführer Dr. Hans Jaskulski, predtým ho zastupoval kriminálny radca gestapa v Brne Otto Kozlowski. V Bánovciach bol vytvorený oporný bod, ktorého veliteľom sa stal SS-hauptsturmführer Lothhar Heinbach, zástupca veliteľa Einsatzkomanda 13. Dňa 3. novembra bolo z nariadenia Einsatzgruppe H zriadené Sonderkomando ZbV 15 sídliace v Nitre, ktorého veliteľom bol SS-sturmbannführer Werner Hersman. Po odchode Einsatzkomanda 13 malo na starosti územie okresu Bánovce nad Bebravou. Najhorlivejším veliteľom oporného bodu v Bánovciach bol SS-oberscharführer Alois Gerbricht.
Protipartizánske jednotky
Na území Slovenska vedľa kománd existovali špeciálne protipartizánske jednotky. Začiatkom septembra 1944 sa vytvorila jednotka SS – Stíhací zväz Juhovýchod, stíhacia skupina Slovensko, pod krycím menom Jozef. Na čele jednotky pôsobil SS-obersturmführer Dr. Werner Pawlovski. Základná časť jednotky dorazila do Bratislavy 10. septembra. Jej prvoradou úlohou bol nábor príslušníkov HG, HM a bratislavských Nemcov. Po tom, ako sa o nej rozšírili správy medzi civilným obyvateľstvom, bola premiestnená do Rohožníka a neskôr do Sekúl. Tu pri jednotke pôsobilo 40 Slovákov. Priamo v Sekuliach sa rozdelila do štyroch čiat. Koncom októbra sa štáb a dve čaty presunuli do Trenčianskych Teplíc, boli umiestnené v budove Vlára, kde robili výpady do vzdialenosti 60 – 70 km. Napríklad v obci Šípkov v novembri 1944 zavraždili 20 ľudí , obyvateľov obce a miestnych partizánov.
Ďalšou špeciálnou protipartizánskou jednotkou, ktorej činnosť zasiahla územie okresu Bánovce nad Bebravou bola Abwehrgruppe 218 – smutne preslávený Edelweiss. Jej veliteľom bol major gróf Ervin Thun von Hohenstein. Slovenská časť jednotky pod vedením kpt. Ladislava Nižňanského sa zúčastnila vraždenia v lese Kameň pri obci Kšinná vo februári 1945. V lese našli bunkre, kde sa ukrývalo 18 židovských občanov, ktorých obrali o všetky cennosti a napokon zavraždili.
Boj partizánov proti špiónom a zradcom
17.9.1944 skupina partyzánů ze štábního oddílu zajala v obci Uhrovec 2 německé špiony, kteří po výslechu byli odstřeleni.
28.9.1944 štábní oddíl zajal v obci Modrovka německého špiona, který Němcům podával zprávy o přesunu partyzánských oddílů. Byl chycen při činu a na místě odstřelen. Provedl s.Pola se skupinou partyzánů. Telefonní aparát byl rozbit.
29.9.1944 byl štábní rozvědkou zajat německý špion, který se při výslechu přiznal a byl odstřelen.
15.10.1944 byl zajat německý špion Pius z vesnice z Ľutov, který pracoval pro Gestapo. Po výslechu byl odstřelen.
17.10.1944 Pri hodnotení prechodu 3.roty do Inovca došli k jednoznačnému záveru, že plán presunu bol prezradený a v jednotke musí byť zradca. Pri kontrole zbraní velitelia zistili, že v niektorých guľometoch chýbajú pružiny na úderníkoch, preto sú prakticky vyradené z bojovej pohotovosti. Začali sa prísne previerky a kontroly a za niekoľko dní zradcu odhalili. Bol ním jeden z agentov ÚŠB z Bratislavy, ktorý sa za 5000 korún podujal na úlohu informátora o partizánskej jednotke. Našiel si i plateného spoločníka, furmana, ktorý preberal listy a cez poštový úrad v Prašiciach ich posielal do Bratislavy. Ďalší z jeho spoločníkov, keď videl, že sú prezradení, pokúsil sa o útek. Chytili ho však a spravodlivo odsúdili. Najväčšiu zásluhu na odhalení skupiny zradcov mal partizán Krúpa, ktorý našiel ukryté guľometné pružiny. Pri výsluchu, konfrontácii a predložení spružín ako dôkazov sa zradcovia k svojim činom priznali. Vykonanie rozsudku bolo poučením pre celú jednotku, ale i okolie. Komisár Hanzel a náčelník štábu Samonov hovorili o tejto udalosti na besedách s obyvateľstvom v Nemečkoch a Prašiciach.
18.10.1944 V 9. oddílu slovenský četník Michal Sýkora, který se v noci pokusil o sběhnutí. Při vyšetřování se zjistilo, že jmenovaný byl jako špion poslán Němci. Po výslechu byl odstřelen.
22.10.1944 jsme zajali 2 špiony, slovenské Němce, kteří byli vysláni ze špionážní školy z Topolčanek. Po výslechu byli odstřeleni.
30.10.1944 rozvědka z 8. oddílu zajala špiona slovenské národnosti, který vodil Němce do lesa na partyzány. Špion byl po výslechu odstřelen.
V októbri sa prihlásil k 1. Rote človek vydávajúci sa za vojaka Sovietskej armády, utečenca zo zajateckého tábora. Ako každého nového aj tohto preverovali. Podrobili ho osobnej prehliadke. Pri nej našli podrobné náčrty priestorov obsadených a kontrolovaných partizánmi. Jeho pomocníkmi boli hájnici Urbánek a Cigánek, ktorí sliedili po horách a získavali potrebné údaje. U Cigánka sme našli naviac v komíne vysielačku, ktorou získané správy vysielal hitlerovcom. Neušli taktiež zaslúženým trestom.
6.11.1944 zo 7.roty podlužanskej zběhl velitel Štefan Buchel, který po svém zběhnutí pracoval v službách Gestapa v Trenčíně. Jelikož Buchel znal všechna tajemství našich partyzánů, tyto prozradil a proto byl dán velitelem brigády na něho zatykač. Buchel byl chycen a zastřelen.
28.11.1944 štábní oddíl zajal dva lesníky v Tribečských horách chatě Klačany. Při výslechu se dokázalo, že tito lesníci vodili Němce na partyzány a při těchto akcích bylo několik partyzánů zabito. Při výslechu se přiznali a byli odstřeleni. Našlo se u nich : 2 pušky, 5 pistolí, 4 granáty, munice a též vojenský stejnokroj ruských zajatců, kteří byli zabiti.
14.12.1944 2. oddíl zajal ve vesnici Rudno německého špiona, který byl po výslechu odstřelen.
20.12.1944 štábní oddíl na žádost místního národního výboru v obci Klak odstřelil 3 místní občany, kteří pracovali s Němci
8.1.1945 rozvědka 9.oddílu zajala v Podlužanech slovenského fašistu Jána Záviše, který Němcům prozrazoval partyzány a jejich rodiny a taktéž prozrazoval místní obyvatele, kteří pomáhali partyzánům. Na žádost místního obyvatelstva byl odstřelen.
12.1.1945 11. oddíl zajal špiona Pavla Illeše, který byl vyslán Gestapem v Prievidzi za úkolem vyzvídání o partyzánech. Illeš se přiznal a po výslechu byl odstřelen.
29.1.1945 štábní oddíl zajal německého špiona, který se při výslechu přiznal, že poslal Němcům zprávy, kde se nacházejí partyzáni s parašutisti. Po výslechu byl odstřelen.
1.2.1945 rozvědka 10.oddílu zajala německou špionku Idu Šestákovou, která se u nás přihlásila jako partyzánka a chtěla pracovat u nás ve funkci ošetřovatelky. Po dvou dnech jsme se dozvěděli, že byla vyslána Němci s úkolem, zjistit počet partyzánů, jejich výzbroj a jména velitelů. Při výslechu o kterém je sepsán protokol se přiznala a byla odstřelena.
2.2.1945 soudruh Romaněnko z 11.oddílu zajal německou špionku Lucii Bergrovou, která při vyšetřování se přiznala ze spolupráce s Němci již delší dobu a že byla vyslána k nám o úkolem vyzvídat a podávat zprávy specielní německá partyzánské skupině majora Weise a špionážní škole v Ladcích, kterou vedl kpt.Schulz. Vyšetřování prováděl pol.kom. Hudec. Po výslechu byla špionku odstřelena. Zapsán protokol.
7.2.1945 štábní oddíl zajal německého špiona, který byl vyslán s úkolem zjistiti dislokaci partyzánských oddílů. Při výslechu se přiznal a byl odstřelen.
10.4.1945 oddíl s. Pašky se přestěhoval do vesnice Predbošaca. Jeho rozvědka zajala ve vesnici Zabudišovo 7 nemeckých špionu z toho 5 Rumunů a 2 Němce .Všichni tito špioni byli odevzdáni jednotkám Rudá armády. Při této akci byl zabit 1 partyzán.“
Diskriminácia Rómov na Slovensku
Slovenský štát, ktorý vznikol v roku 1939 po rozpade Československa, v mnohom napodobňoval diskriminačné rasové zákony nacistického Nemecka. Na základe branného zákona z roku 1940 boli Rómovia spolu so Židmi zbavení možnosti stať sa príslušníkmi brannej moci. Aktívnu vojenskú službu potom vykonávali v špeciálne zriadenom VI. prápore Pracovného zboru Ministerstva národnej obrany.
V apríli 1941 vydalo Ministerstvo vnútra vyhlášku „o úprave niektorých pomerov Cigánov'', olašským Rómom bolo zakázané kočovanie. Usadlí Rómovia boli povinní odstrániť svoje obydlia od štátnych alebo miestnych ciest a umiestniť ich „oddelene od obce".
Rómovia nesmeli cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, mali obmedzený vstup na verejné miesta, do miest a obcí smeli vstupovať len vo vymedzené dni a hodiny. Pri plnení diskriminačných opatrení proti Rómom vyvíjali mimoriadnu aktivitu príslušníci polovojenskej organizácie - Hlinkovej gardy. Platná legislatíva umožňovala gardistom uplatňovať voči Rómom rôzne formy priamej fyzickej agresie.
Zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom
Perzekúcia slovenských Rómov dosiahla svoj vrchol v rokoch 1944 -1945. Na mieste Pracovného útvaru v Dubnici nad Váhom vznikol v novembri 1944 Zaisťovací tábor pre Cigánov. Išlo o skutočný koncentračný tábor, do ktorého boli posielaní Rómovia z celého Slovenska i so svojimi rodinnými príslušníkmi. Počet Rómov bol zakrátko oveľa vyšší ako kapacita tábora: v decembri 1944 tu bolo viac ako 700 väzňov. Mimoriadne studená zima a zlé hygienické pomery v tábore sa podpísali najmä pod zdravotný stav detí a starých ľudí. Najvážnejšia bola epidémia škvrnitého týfusu. V priebehu januára 1945 zachvátila viacero zaradencov. V tomto čase prevzali kontrolu tábora Nemci a rozhodli sa radikálne vyriešiť aj týfovú epidémiu. Dňa 23. februára 1945, pod zámienkou prepravy do nemocnice, naložili chorých na nákladné auto a odviezli do areálu miestnej zbrojovky, kde ich brutálne povraždili. V masovom hrobe boli objavené pozostatky po 26 zavraždených.
Po skončení karantény sa už tábor nepodarilo uviesť do pôvodného stavu. Blížil sa front a tábor ostal bez dozoru. Zaistenci tábor opustili a rozutekali sa po okolí. Po prechode frontu bola budova, v ktorej boli Rómovia ubytovaní, zapálená a tábor bol dokonale zlikvidovaný, akoby nikdy neexistoval.